Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dráčik, ktorého volali Florián. Tento dráčik si rástol a rástol, bol spokojný a šťastný a nič mu nechýbalo. Veľa jedol, spal a keď sa nudil, vyletel z jaskyne, v ktorej žil so svojou mamou, a preletel sa do susedného kráľovstva, kde vystrašil ľudí. Veľmi sa zabával na tom, ako pred ním ľudia utekali. Hneď mu to zlepšilo náladu, a tak sa spokojný mohol vrátiť do jaskyne a zase jesť a zase spať. Jeho mama dračica ale bola s takýmto Floriánovým životom nespokojná, a tak mu prikázala, že sa musí oženiť.
Florián bol ale nahnevaný. „Ja sa teda ženiť nebudem! V žiadnom prípade. Načo mi je žena?“ Mama pokrútila hlavou: „Aká žena? Nevyberiem ti len tak hocijaké dievča. Vyberieme ti najlepšiu, najkrajšiu, najbohatšiu princeznú.“ „Nechcem princeznú. Všetko mi zje. Nevie upratovať. Stále bude uplakaná a ufrflaná a nakoniec ju príde zachrániť nejaký princ, ktorý mi zotne hlavy. Presne ako sa to stalo môjmu priateľovi. Len ma nechaj mama tak. Ja budem radšej starý mládenec.“
Pre Floriána bol týmto rozhovorom výber nevesty uzavretá vec, pre jeho mamu však nie. Začala mu zháňať nevestu. Celá jaskyňa bola zaprataná portrétmi princezien z blízkeho i vzdialeného okolia. Florián dostal zoznamy, v ktorých boli napísané zlé vlastnosti princezien, dobré vlastnosti princezien a výška majetku. Florián sa však stále nevedel, teda nechcel, rozhodnúť.
Oveľa radšej sa sústreďoval na oddych ako na mamin výklad o princeznách. Už bol z toho taký znechutený, že ho nebavilo ani strašiť ľudí, ani jesť a ani spať. A dokonca ho nebavilo ani tráviť čas v jaskyni s mamou. Na celé dni odhádzal z domu a sedával pri veľkom jazere a vzdychal. Všetci ľudia sa na neho chodili pozerať. Najskôr sa mu vysmievali a potom ho aj ľutovali. Keď sa nechce ženiť, tak čo ho nútia!
Mama sa však už na to nemohla pozerať. „Každý drak musí mať ženu! Ako by to bolo? Ak si nevyberieš princeznú ty, tak ti ju vyberiem ja!“ A mama mu nevestu aj skutočne vybrala. Bola škaredá, malá a tučná, no zato bohatá. A Florián bol ešte nešťastnejší.
