V jednom skromnom domčeku žila matka s dvoma dcérami. Holena bola jej vlastná a Maruška nevlastná. Holena sa k práci nemala, celé dni len leňošila a snívala o tom, ako si pre ňu príde bohatý ženích. Avšak Maruška, to bolo niečo iné. Všetku prácu v dome zastala a všetko jej išlo od ruky. Navyše každým dňom rástla do krásy. Až sa jej macocha dovtípila, že takto si žiadny ženích pre jej Holenu nepríde. Každý bude chcieť Marušku. Bude sa musieť Marušky nejako zbaviť…
Jedného dňa uprostred zimy si Holena zmyslela, že chce kyticu fialiek. Dá si ju za pás, aby si k nej mohla kedykoľvek privoňať. A macocha hneď vedela, koho pre fialky poslať. Vyženie Marušku do mrazu, a tým sa jej zbaví raz a navždy. A rovno to Maruške aj prikázala: „Prines Holenke kyticu fialiek, lebo ťa z domu vyženiem.“ Maruška sa snažila brániť: „Kde by som ale teraz našla fialky? Keď Holena vydrží, hneď na jar jej natrhám krásnu kytičku fialiek.“
„Ty sa opovažuješ mi odhovárať? Holenka chce fialky teraz. Na jar má za pásom fialky kadejaká kača. Bez fialiek sa domov nevracaj, to ti hovorím,“ besnila macocha.
A tak sa nešťastná Maruška vydala von splniť neuskutočniteľné prianie svojej nevlastnej sestry. Brodila sa snehom dlhé hodiny, žiadnu fialku ale nezazrela. Až došla na lúku, kde horel veľký oheň. Okolo neho bolo do kruhu rozostavaných dvanásť kameňov a na každom kameni sedel vysoký muž. Tých dvanásť mužov bolo dvanásť mesiačikov. Pravidelne sa striedali podľa mesiaca, ktorý práve panoval.
Maruška bola skrehnutá zimou, a tak sa osmelila a požiadala mesiačikov, či by sa mohla na chvíľku posadiť k nim a ohriať pri ohni.
„To vieš, že sa môžeš zahriať, dievča. A či ťa v takom mraze privádza tak ďaleko od všetkých ľudských stavieb?“
„Idem natrhať sestre fialky,“ odpovedala popravde Maruška.
„Ký čert ťa sem, dievča, priviedol. Nie je čas chodiť pre fialky, veď je všetko pokryté snehom,“ povedal Január, ktorý sedel na najväčšom kameni, pretože práve vládol.
„Veď ja viem, ale sestra s macochou mi to prikázali. Keď ich nedonesiem, vyženú ma z domu,“ vysvetlila Maruška.
Január sa na Marušku dlho zadíval a potom pokynul smerom k inému mužovi v kruhu: „Bratríček Marec, poď a sadni si na moje miesto.“ Marec si vymenil miesto s Januárom. Potom zdvihol nad hlavu drevenú palicu a niekoľkokrát s ňou zakrúžil. Okolo neho sa roztopil sneh, vyrašila zelená trávička, a zo zeme sa vylúplo niekoľko fialiek. Akurát dosť na peknú kytičku.
„Tak si ich, Maruška, rýchlo natrhaj,“ podnecoval ju Marec.
Šťastná Maruška natrhala fialky a zo srdca mesiačikom ďakovala. Potom s fialkami utekala domov za sestrou a macochou. Keď otvorila dvere, vôňa fialiek zaliala celú izbu. Holena s macochou však nemali takú radosť, ako Maruška čakala. Spustili na ňu, kde že tie fialky zobrala.
„Tam vysoko na kopci. Rastie ich tam veľa,“ špitla Maruška.
Holena s macochou sa na Marušku nevraživo pozerali, ale už nič nehovorili. Druhý deň Holena dostala chuť na jahody. A macocha opäť hneď vedela, koho po ne pošle. Márne sa Maruška bránila, že to nedáva žiadny zmysel chcieť jahody v januári. Pod hrozbami sa musela znovu vypraviť do mrazu a fujavice. Jahody samozrejme nikde nerástli, jediná možnosť bola skúsiť zase poprosiť o pomoc mesiačikov. Keď sa tam napoly zamrznutá dostala, pozdravila, úctivo sa uklonila a vykreslila, čo ju tam doviedlo.
„Drahí mesiačikovia, pomôžte mi, prosím. Sestrička dostala chuť na jahody a ja ich nemôžem nikde nájsť.“
„No ako by aj áno, keď je všade sneh a mráz…“ zakabonil sa Január. Potom vyzval jedného zo svojich bratov:
„Brat Jún, poď sa posadiť na moje miesto.“ Jún sa presunul na najväčší kameň, zakrúžil svojou drevenou palicou nad hlavou, a okolo neho sa objavila zeleň a zo zeme rástli drobné jahodové kríky. Počas chvíľky boli obsypané červenými jahodami, len sa zahryznúť. Jún vyzval Marušku, aby si ich rýchlo otrhala a utekala domov. Dojatá Maruška tak urobila a preveľmi mesiačikom ďakovala. Keď sa s jahodami vrátila do chalupy, žiadnej vďaky sa nedočkala. Ale na jahodách si Holena pochutnala, to zase áno.
Akoby sa však jej chúťky nedali ničím uspokojiť. Na druhý deň už nariekala, že má ohromnú chuť na jabĺčka. Marušku vypakovala z dverí s tým, že bez jabĺk sa nemá vracať, inak sa so zlou potáže. Nebohá Maruška sa rovno vydala na lúku, kde už dvakrát zastihla bratov mesiačikov. Potom, čo dorazila skrehnutá a so slzami v očiach k známej vatre na lúke, nemusela už ani nič vysvetľovať.
„Tak čo si žiada tvoja sestra tentoraz?“ pýtal sa rovno Január.
„Sestrička má veľkú chuť na jabĺčka, milý mesiačik.“
„Brat September, poď a posaď sa na moje miesto,“ vyzval Január svojho brata. Ten sa usadil, roztočil drevenú palicu nad hlavou, a neďaleko stojaca jabloň sa zazelenala, vyrašili na nej púčiky a tie sa premenili na šťavnaté jabĺčka, radosť pozerať. „Poď a rýchlo si nejaké stras, dievča,“ vyzval Marušku. Maruška triasla stromčekom, kým neopadalo pár jabĺčok.
Rýchlo ich pozbieraj a choď domov, dievčatko,“ vyzval ju September. Maruška pozbierala čo popadalo, nastokrát mesiačikom poďakovala a bežala jabĺčka zaniesť Holene, než prejdú mrazom.
Holena si náramne pochutnala, ale bolo jej to málo. „Prečo je ich tak málo? Beztak si zvyšok zjedla, ty darmožráčka naničovatá,“ hriemala na nešťastnú Marušku.
„Nie, sestrička, ani som si nehryzla, priniesla som ti všetky jabĺčka, ktoré som zo stromu striasla.“
„A kde je ten strom?“ chcela vedieť Holena.
„Tam vysoko na kopci. Tam bol strom plný jabĺčok,“ povedala Maruška.
Keď Holena počula, že jabĺk je tam ešte dosť, vzala si teplý kabát, vrece na jablká a ponáhľala sa na kopec. Predsa nenechá tú nenásytnicu, aby jej zase všetky jablká zjedla. Keď dorazila na kopec, uvidela oheň a rovno sa bez pýtania a bez pozdravov predrala až k ohnisku.
„Hej, dedkovia, nevideli ste tu strom plný jabĺk?“ zaujímalo ju najviac. Tým ale mocné mesiačiky hrubo urazila. Január roztočil nad hlavou svoju drevenú palicu, nebo sa zatiahlo, prišla fujavice a snežilo, ako by sa potrhali všetky nebeské periny. Holenu to odvialo a blúdila závejmi vysokými ako hory, až kým nezoslabla a nezmrzla.
Medzitým na Holenu čakala doma jej matka, ale Holeny nikde. „Tak Holena sa niekde napcháva jablkami a mne nedonesie? No to si tam pre ne musím zájsť sama.“ Vydala sa na kopec a dorazila práve, keď dul vietor najsilnejšie. V snehovej plieskanici aj ona zablúdila a nakoniec zmrzla.
Maruška ich doma netrpezlivo vyzerala niekoľko dní. Mala o ne strach. Keď konečne ustal severák a snehová nádielka, vybrala sa k mesiačikom, aby zistila, či o jej sestre a macoche niečo nevedia.
Január ju upokojoval: „S tými sa už netráp, dievča. Stretol ich osud, aký si zaslúžili. Ty máš dobré srdce a užila si si s nimi svoje. Vráť sa domov, šťastie ťa neminie.“
Maruška sa vrátila, aj keď jej bolo nevlastnej sestry a matky ľúto. Nenávisť ani pomstychtivosť v jej srdci nikdy nemali miesto. Po čase ju ale smútok prešiel, hospodárila si sama a dobre sa jej darilo. Jej krása a láskavosť neušli ani fešnému synovi tunajšieho richtára. Maruška v ňom tiež našla zaľúbenie, a tak čoskoro hospodárili spolu a viedlo sa im náramne.
