Julka a Andrejko boli dvojičky. Spoločne chodili do školy. Spoločne sa delili o detskú izbičku. A spoločne teraz odišli na prázdniny. Už to bolo niekoľko dní, čo byt stíchol. Len večer, keď zaspali aj susedia, v detskej izbe sa začali ozývať… Viete čo? Stavte sa, že neuhádnete!
Hračky! Presne tak, hračky sa začali rozprávať. Rozprávali sa zväčša o Julke a Andrejkovi a potom boli z toho smutné. Starý plyšový medveď sa už na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa navrhol, aby každý večer jedna hračka porozprávala o tom, čo s Julkou a Andrejkom zažili. Tak im večery rýchlejšie utečú a deti budú skôr doma. Hračky začali rozprávať. Šiesty deň rozprávali korčule.
No milá kolobežka, uznávam, tvoj zážitok bol naozaj výnimočný! Policajtov len tak niekto nestretne. Lenže aj my máme zaujímavý zážitok. Na ten však neradi spomíname. A povieme vám, že ani Julka.
Bolo to v zime. Detiská sa chodili korčuľovať na jazero za mestom. A my sme boli veľmi rady. Celý rok tu len tak sedíme a sedíme a čakáme, kedy bude zima a jazero zamrzne, aby nás Julka aspoň na chvíľu zobrala von. Vždy len pozeráme von oknom a dúfame, že už teplota na teplomere klesne pod nulu a voda na jazere začne zamŕzať. Aj vtedy to tak bolo. Voda zamrzla a Julka išla s ockom na jazero.
Ocko sa rozprával s inými oteckami a Julka sa korčuľovala s deťmi. A bola tam aj protivná Tánička z vedľajšieho vchodu. Tá Julku vždy len provokovala a nebolo tomu inak ani teraz. Poď ďalej, čo sa bojíš, veď nie si decko! Julka váhala. Ocko jej povedal, aby ďaleko nešla. Nevedel, aký hrubý ľad tam je. Ani nám sa to nepáčilo, nepáčila sa nám tá Tánička a ani to, že by sme mali ísť ďaleko od brehu. Julka nevedela dobre plávať, to som si pamätala. No Táňa provokovala a provokovala a Julka išla ďalej a ďalej.
Zrazu sme cítili pukanie. Najprv slabučké, také, že sme ho počuli len my a Julka nie. Lenže ako jej dať vedieť, že je to nebezpečné? Julka išla ďalej a pukanie bolo počuť čoraz viac. Už aj ona ho počula. A skôr ako sa stihla obrátiť a vrátiť sa späť, ľad sa prelomil a Julka padla do vody. A my samozrejme s ňou. Na nožičkách sme jej boli ťažké a ťahali sme ju ku dnu.
Ešteže je Julka taká hrdinka. Z posledných síl zakričala na ocka a ten ju prišiel vytiahnuť. Ešteže! Strašne sme sa báli! Aj Julka sa bála. Plakala ešte celú cestu domov. Otecko vyhrešil Julku, mamička vyhrešila ocka a Julka sa tak veľmi zľakla, že odvtedy sa už korčuľovať nešla. A tak tu len sedíme a čakáme. Možno túto zimu sa konečne odváži. Veď korčuľovanie je bezpečné, len netreba počúvať Táničku z vedľajšieho vchodu!
