Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden Jakub, ktorý sa ničoho nebál. Veru ničoho. Nebál sa svojho otca, ktorý sa vždy zastrájal, že ho vybije remeňom, nebál sa výšky, vody, nebál sa zvierat. Všetci v kráľovstve o ňom hovorili a chýr o ňom sa dostal až ku kráľovi. Ten si ho dal zavolať. Zmätený Jakub sa ani vtedy nebál, no bol zvedavý, čo od neho, chudobného pastiera koní, môže chcieť sám veľký kráľ.
„Jakub! Počul som o tvojej odvahe. O tom, že sa nebojíš medveďa ani silnej búrky. O tom, že si udatnejší ako najznámejší princovia sveta.“ Jakub prikývol, no nehovoril nič. Čakal, čo mu kráľ povie ďalej. „Moja dcéra je zakliata v jaskyni strachu. Tou jaskyňou zatiaľ neprešiel nikto. Každému, kto do tej jaskyne vstúpil, sa srdce naplnilo strachom tak, že ďalej v ceste nechcel pokračovať. Moja dcéra je tam zakliata a nie je nikto, kto by ju chcel vyslobodiť. Spolieham sa na teba a na to, že reči o tvojej odvahe sú pravdivé. Pôjdeš do jaskyne strachu a vyslobodíš princeznú?“ Jakub nemusel dlho rozmýšľať. Súhlasil a ešte v ten istý deň sa vybral do jaskyne. Hneď ako do nej vstúpil, pocítil niečo nepoznané. Nejaký zvláštny pocit, ktorý mu naplnil vnútro. Strach. A so strachom prišla aj nerozhodnosť. Vrátiť sa? Ostať? V mysli sa mu vynárali všakovaké hrozné predstavy. Ako v jaskyni umrie. Ako v nej bude strašne trpieť. Ako sa mu ľudia vysmejú. No on si vtedy spomenul na to, ako zahnal medveďa od koní v ohrade. Vtedy sa mohol báť a nebál. Prečo by sa mal báť tu? Jakub kráčal a kráčal a posmeľoval sa, až ho nakoniec strach celkom opustil a on mal myseľ ľahkú a čistú ako pierko. Zrazu si vykračoval a nedbal na nič. Tešil sa na princeznú a na to, ako ju privedie kráľovi. Ovládol svoj strach. Ovládol jaskyňu. Jakub princeznú skutočne našiel a doviedol naspäť na zámok a pýtate sa, či bola svadba? Možno áno, možno nie. O tom si už možno prečítate v ďalších rozprávkach.
