Bola tmavá, chladná noc. Kráľ sa so svojím bratom viezol nočnou krajinou. Zababušený v kožušinách sa triasli zimou i strachom. Už dávno mali byť na svojom hrade, no zdalo sa, že zablúdili. Vonku zúrila snehová víchrica. Kone boli zmätené a unavené a starý kočiš ich veľmi ťažko zvládal. Kráľ preklínal svoj nápad, vybrať sa na cestu na noc.
Zrazu sa ozval lomoz. Koč sa zatriasol a kráľa v koči nadhodilo. Zastali. Zľakol sa kráľ a zľakol sa i jeho brat. Dlhú chvíľu sa spamätávali z toho nárazu. Zrazu k oknu priskočil kočiš a hovorí: „Kráľ môj! Do koča narazil jeleň! Máme zlomené koleso a nemôžeme ísť ďalej. Musíme prečkať noc tu.“ Kráľ sa príšerne rozčúlil. Stráviť noc tu? V tejto zime? V tomto nečase? Bez jedla? Veď môžu prísť vlci alebo lúpežníci! Preklínal jeleňa a dušoval sa, že dá všetky jelene v kraji vystrieľať. Nič sa však nedalo robiť.
Kráľ sa zakryl kožušinami a hoci nepokojne, no nakoniec zaspal. Ráno už bolo po víchrici a na nebi sa objavilo slnko, ktoré zobudilo i kráľa. Ten vyskočil z koča a chcel na vlastné oči vidieť, čo spôsobilo zlomené koleso. Čakal hocičo, ale to čo uvidel, to veru nie!
V zlomenom kolese mal zaseknuté parohy obrovský zlatý jeleň. Ten ležal vedľa koča mŕtvy. Kráľ hľadel na to nešťastie a prišlo mu zvieraťa ľúto. „Brat môj, poď sem!“ Kráľ neochotne spustil oči z jeleňa a išiel za svojím bratom, ktorý stal neďaleko. „Pozri sa!“ Kráľ sa pozrel a zamrazilo ho. Stáli na okraji obrovskej priepasti.
Nebyť jeleňa, ktorý do nich narazil a zlomil im koleso, spadli by dole a zomreli by. Otrasený kráľ si uvedomil, že jeleň mu zachránil život. A keď sa vrátil domov na hrad, dal rozkázať, aby mu zmenili kráľovský erb. Odvtedy v ňom je jeleň a koleso.