Jedného dňa zavolal k sebe otec svojich troch synov a prvému daroval kohúta, druhému kosu a tretiemu mačku. „Som už starý,“ povedal im, „zo života mi už veľa neostáva, nuž vás chcem ešte pred smrťou zaopatriť. Peňazí nemám a to, čo som vám dnes daroval, nemá veľkú cenu. Teraz záleží už len na vás, ako to, čo som vám dal, zveľadíte. Nájdite krajinu, kde také veci ešte nepoznajú, a môže byť, že sa vám pošťastí dobre ich predať.“
Po otcovej smrti sa vybral do sveta najstarší syn, no všade, kam prišiel, kohúta už poznali. V mestách ho videl už zďaleka sedieť na vežiach a krútiť sa vo vetre a po dedinách kikiríkali skoro v každom dome. Nik si kohúta ani nevšimol a vyzeralo to tak, že s ním nijaké šťastie nespraví. Po dlhom putovaní dostal sa raz na ostrov, kde ľudia o kohútovi ešte nepočuli, ba ani čas nevedeli rozdeliť. Vedeli síce, kedy je ráno a kedy večer, ale v noci, keď sa náhodou prebudili, nikdy nevedeli, či je pred polnocou alebo po polnoci.
„Pozrite len,“ vychvaľoval kohúta najstarší syn, „aký je to hrdý tvor. Na hlave má rubínovočervenú korunku a na nohách ostrohy ako dajaký rytier. V noci vám zaspieva tri razy a to vždy v určitú hodinu. A keď zaspieva tretí raz, o chvíľu už vyjde slnko. No keď zakikiríka vo dne, tak sa prichystajte na to, že sa zmení počasie.“ Ľuďom sa to zapáčilo a jednu celú noc nespali a natešene počúvali, ako kohút nahlas a jasne ohlasoval druhú, štvrtú a šiestu hodinu. Pýtali sa brata, či by im kohúta nepredal a za čo.
„Predám vám ho za toľko zlata, koľko osol unesie.“ odpovedal im brat. „Smiešna suma za také vzácne zviera.“ všetci volali a radi mu zaplatili, čo si žiadal. Keď prišiel domov s toľkým bohatstvom, bratov veľmi prekvapil. Prostredný brat im na druhý deň oznámil: „Vychystám sa aj ja na cestu, uvidím, či aj s mojou kosou tak dobre pochodím.“
No vyzeralo to tak, že ho šťastie obchádza, lebo všade stretal sedliakov, čo mali také kosy ako on. Naveľa prišiel aj on na jeden ostrov, kde ľudia kosu ešte nepoznali. Keď im obilie dozrelo, prišli pred polia s kanónmi a obilie zostreľovali. Bola to neistá a piplavá robota, lebo niektorý delostrelec vystrelil do vzduchu, iný trafil namiesto stebla klas a odstrelil ho preš z poľa. Dosť obilia pri tom zničili a okrem toho narobili veľa nepríjemného hrmotu. Brat si stal k dozretému obiliu a pokosil celú roľu tak ticho a zručne, že ľudia od úžasu otvárali nielen oči, ale aj ústa. Ochotne mu za kosu prisľúbili, čo si zažiada, a tak dostal toľko zlata, koľko vládal uniesť jeden kôň.
Nakoniec si aj najmladší brat povedal, že pôjde skúsiť, či by niekde na svete aj mačku dobre nepredal. Sprvu sa mu vodilo tak ako starším bratom, všade už mačky mali a tak sa im rozmnožili, že nevedeli, čo si počať s mačencami. Keď nikde nepochodil, dal sa previesť na jeden ostrov a na jeho veľké šťastie ostrovania ešte mačku nevideli. Ale myší tam mali toľko, že bez strachu im tancovali po schodoch i po laviciach a ľudí sa ani trocha nebáli. Ľudia lamentovali nad tou pliagou, ani kráľ na zámku sa pred nimi neubránil. Vo všetkých kútoch pískali myši a všetko, čo im prišlo pod zuby, rozhrýzli.
A mačka sa pustila do roboty. Netrvalo dlho a vyčistila na zámku všetky izby a siene. Ľudia prosili kráľa, aby to zázračné zviera kúpil pre celé kráľovstvo. Kráľ ochotne vyplatil z kráľovskej pokladnice, čo brat pýtal. Tak prišiel s mulicou vrchovato naloženou rýdzim zlatom. Odvtedy bratia nemali nikdy o nič núdzu a spokojne si žili a možno žijú dodnes, ak nepomreli.
