Jurko je chlapec z dediny. Ba ani nie tak z dediny, ako z lazu. Všetky deti bývajú blízko pri škole, len on chudák býva ďaleko. V septembri nastúpil do prvého ročníka a hoci sa aj tešil, niečo ho trápilo.
Do školy to bolo skoro šesť kilometrov cesty, tri kilometre tam a tri kilometre naspäť. Mamička i otecko chodia do práce oveľa skôr a tak ho nemôžu do školy voziť. Najskôr chodil pešo, no do školy chodil taký unavený, že len čo tam prišiel, chcelo sa mu spať. A veruže aj pár razy zadriemal, za čo ho pani učiteľka vyhrešila.
Potom chodil na bicykli. No z toho ho tak veľmi boleli nohy, že potom na telesnej nevládal hrať futbal. Nohy sa mu plietli a netrafili do lopty. Spolužiaci boli nahnevaní a aj sám Jurko zo sebou nespokojný. Musel teda vymyslieť iný spôsob, ako chodiť do školy.
Chodil po dvore a rozmýšľal. A zrazu na neho zavolala mama z kuchyne: „Jurko, choď nabrať Montymu vodu!“ A vtedy ho to trklo. Veď má koňa! Montyho! Bude chodiť do školy na ňom. Rodičom však radšej nepovedal nič, lebo predpokladal, že by mu to zakázali.
Ráno keď odišli, vychystal do školy nielen seba, ale aj Montyho. A išiel na koni ako kráľ! Všetci ľudia, ktorí ráno išli do obchodu a do práce, na neho začudovane pozerali. Malé deti výskali a spolužiaci s učiteľkou neverili vlastným očiam! Jurko zosadol z koňa a zaparkoval ho pred školou. Uviazal ho o plot školskej záhrady a šup do triedy. Prišiel pekne, skoro, načas a nechápal, že sa všetci tomu čudujú. Veď je to len kôň.
Cez prestávku sa už k Montymu nahrnuli všetky ostatné deti, ktoré ho chceli pohladiť, alebo sa na ňom aj povoziť. A Jurko sľúbil, že kto mu dá opísať domácu úlohu, toho povozí. Keď však prišiel domov zo školy, rodičia už o jeho jazde vedeli. A zakázali mu to. Takže koník pred školou už viacej nestál a Jurko chodil zase na bicykli.
