Uprostred jedného hlbokého lesa bol malý rybníček. Vedľa neho sa týčila skala, ktorá bola obrastená hustým papradím. Za týmto papradím sa schovávalo obrovské tajomstvo.
Paprade by stačilo len jemne odhrnúť. Potom by sme mohli vidieť niečo nádherné. Farebné motýle by nám lietali okolo hlavy, voňavé kvety by sa k nám nakláňali, popínavé rastlinky by nás jemne objímali a doviedli k tajnému vchodu do kúzelnej jaskyne. Kto v nej bol? V tomto ukrytom obydlí žili bludičky. Bolo ich päť sestričiek. Bývali tu spolu a mali sa veľmi rady. Pekne sa k sebe správali a so všetkým si pomáhali. Svoju tajnú jaskyňu ukrývali. Nechceli, aby niekto z ľudí na ňu prišiel.
Mali svoju prácu, ktorú sa snažili vykonávať čo najlepšie. Čo také bludičky robili? Pretože mali čarovnú moc, dokázali rozoznať dobrého a zlého človeka. Dobrým ľuďom pomáhali, ale tých zlých zaviedli hlboko do lesa a nechali ich tam blúdiť, aby už nikomu nikdy neubližovali.
Raz sa okolo ich jaskyne prechádzal jeden mladík. Volal sa Jakub. Bol veľmi nešťastný a mal veľkú zlosť. A tak ničil všetko, čo mu prišlo pod ruku. Kopal do hríbikov, lámal vetvy mladým stromčekom, hádzal kamene po veveričkách a vypľúval žuvačky. Keď to bludičky videli, hneď vedeli, že majú prácu.
Rozfúkali vietor, rozhýbali stromy a začali okolo Jakuba tancovať. Pomaly a iste ho navádzali hlbšie a hlbšie do lesa. Chceli, aby blúdil, a vytrestal sa za to, ako sa správal k lesu. Lenže jedna z bludičiek mala zvláštnu schopnosť naviac. Videla až úplne hlboko do srdca. Dokázala rozpoznať aj posledný kúsok dobroty, ktorá ešte v človeku zostala. A u Jakuba ju odhalila. Vedela, že sa správal zle, ale jej čarovná moc jej napovedala, že sa dokáže napraviť.
Jakub začínal mať strach. Vedel, za čo ho bludičky odvádzajú, a obával sa, že už z lesa nebude návratu. Zobral odvahu. Zo zvyšku svojich síl a z celého srdca poprosil bludičky: „Prosím, už to nikdy neurobím, nie som zlý človek. Je mi to veľmi ľúto a všetko napravím. Ešte dnes pozbieram všetky odpadky z lesa a spravím, čo pôjde.“ Keď sa točil v bludnom kruhu bludičiek a prosil ich o odpustenie, pozrel na tú najkúzelnejšiu. Bludička sa mu pozrela do očí: „Kubo, hľaď mi do očí a neuhýbaj pohľadom. Chcem vidieť, či tvoje slová idú od srdca a či neklameš.“ Zadívala sa naňho, a uverila mu.
Dohovorila ostatným sestričkám, aby mu dali ešte jednu šancu. Jakub sľúbil, že bude každý deň chodiť do lesa a pomáhať lesným zvieratkám a rastlinkám. Čo sľúbil, tiež splnil. Bol rád, že v ňom bludičky objavili kúsok láskavosti a dali mu druhú šancu.
