Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna ježibaba, ktorá sa volala Daria. Daria vyzerala ako všetky tie ježibaby, o ktorých ste čítali v rozprávkových knižkách. Mala dlhé, čierne vlasy, veľký nos a na ňom bradavicu, na chrbte hrb a na hlave klobúk. Nebola však ako tie ostatné bosorky z rozprávok.
Daria bola celkom milá. Často si spievala, milovala ružovú farbu a piekla úžasné koláče. Neškodila ľuďom, ba naopak im pomáhala. A zato sa na ňu iné bosorky hnevali. „Len nám robíš hanbu! Pozri sa na seba, nikto sa ťa nebojí a nikto o tebe nenapíše rozprávku.“
Daria si nevedela rady. Chcela byť ako iné ježibaby a robila pre to všetko. Napríklad ten jej hlúpy kocúr. Už dávno ho chcela dať svojej sestre, pretože bola na neho alergická a stále kýchala, no nedala jej ho, pretože každá správna ježibaba má kocúra. A tak žila s kocúrom a z chalupy sa neustál ozývalo len: „Hapčí, hapčí, hapčí!“
Daria bola totižto alergická a kocúrova srsť jej nerobila dobre na dýchanie. Priateľ vodník nad ňou len krútil hlavou: „Daj už toho kocúra preč! Veď sa s tebou nedá ani poriadne porozprávať. Stále len kýchaš a keď nekýchaš, tak soplíš! A keby si videla tie svoje červené oči!“
Daria nevedela, čo má robiť. Takto vôbec v nikom nevzbudzuje hrôzu. Ba čo viac, všetci sa jej smejú. Keby tak chcela niekoho zakliať, tak sa jej to ani nepodarí, pretože by neustále kýchala. A tak v jeden deň odviezla kocúra k sestre. Cestou domov dumala, ako bude doma smutno, keď tam už nebude žiadne zvieratko.
No doma ju namiesto smútku, čakalo prekvapenie. Kamarát vodník jej daroval rybičku. Tá plávala hore dole v drevenej kadi. Daria sa potešila. Tak z rybičky už kýchať nebude. A hoci budú ostatné ježibaby zase protestovať, že poriadna ježibaba nemá doma ryby, jej to bolo jedno. Konečne prestala kýchať a doma mala malú kamarátku. A dokonca o nej napísali aj rozprávku.
