Bolo raz jedno kráľovstvo, v ktorom žili kráľ a kráľovná. Tým sa narodilo dievčatko. V noci, ako to už býva, sa objavili pri jej kolíske dve sudičky.
„Kde je Nadežda? Už tu mala byť,“ povzdychla si prvá sudička.
„Čo ja viem?“ zavrčala druhá. „Aj tak niekde koná dobré skutky. Fuj.“
„Tak začneme bez nej,“ usúdila prvá sudička a začala: „Budeš krásna, múdra a láskavá, malá princeznička.“
„A to tak veľmi, až kvôli tebe zamrzne celé kráľovstvo,“ dodala druhá sudička.
„No to snáď nie! A Nadežda chýba, aby to zachránila svojou veštbou,“ posťažovala si prvá sudička.
Sudičky zmizli, ale než sa slnko prebudilo, mihla sa okolo okna ešte sudička Nadežda.
„Čo zamrzne, zase sa roztopí. Dávam ti odvahu, aby si kráľovstvo dokázala zachrániť.“
A tak plynuli dni, týždne, mesiace a roky. Z bábätka sa stalo malé dievčatko, ktoré každý rok prosilo svojho tatka kráľa, aby jej priniesol niečo neobyčajné k narodeninám. Pán kráľ jazdil na výpravy do ďalekej krajiny, kde bola stále zima, ľad a sneh. To v kráľovstve princezná nepoznala, tu bolo stále pekne teplo. Preto medzi najkrajšie dary, ktoré kedy dostala, patrili cencúle, snehové gule alebo maličký snehuliak. Samozrejme, že sa jej tie dary za chvíľu roztopili, ale o to väčšiu radosť z nich mala. Boli pre ňu neopakovateľné.
Keď sa priblížil deň princezniných osemnástych narodenín, prosila Armida, tak sa volala, tatka, aby jej priniesol z ciest do ďalekých zimných krajín nejaký úchvatný darček.
Kráľ mal tentokrát šťastie. Keď borili ľady a razili si cestu, narazil tam na tigra zamrznutého v kope ľadu. Ihneď rozkázal, aby ho jeho ľudia naložili, obložili ho snehom, aby im cestou nerozmrzol, a vyrazili na cestu domov. To bude prekvapenie, pomyslel si kráľ, to sa bude Armida radovať. A čo potom, až túto zamrznutú zem obsadí, pripojí k svojmu kráľovstvu a bude ju tam môcť vziať na výlet.
A skutočne. Armide vyrazil taký darček dych. Tiger stál vo vnútri ľadu s otvorenou tlamou, ako keby sa na niekoho hneval.
„Je to skutočne jedinečný darček. Ale je mi toho tigra ľúto,“ povedala Armida. „Nechám ho roztopiť a pustím ho do prírody.“
Kráľ sa jej pokúsil vysvetliť, že v ľade ten tiger nemohol prežiť a že bude lepšie nechať ho zatvoreného dole v pivnici, kde je zima, ale Armida na neho nedbala. Niečo jej hovorilo, že ten tiger stále žije.
A mala pravdu. Akonáhle sa ľad roztopil, tiger vyskočil a oklepal sa ako čerstvo umytý pes. Potom, k údivu všetkých, prehovoril ľudskou rečou.
„Som čarodej a vládca ľadovej zeme, ktorú ste si chceli privlastniť. Bol som však lapený do ľadu v tigrej podobe. Teraz som však voľný a budem tam zase kráľom. Ako odplatu zosielam na vaše kráľovstvo večný sneh a ľad!“
Tiger vyskočil z okna a zmizol. V ten okamih sa na nebo stiahli tmavé mraky a hneď sa z nich začal sypať sneh. Do okien fúkal ľadový vietor a mráz začal bieliť vetvy stromov, ktoré boli práve uprostred kvetu.
„Čo si to urobila, Armida? Mala si ho nechať zamrznutého v ľade,“ nariekal kráľ a naťahoval si ponožky na nohy a hneď ďalšie na ruky.
„Na zimu nie je naša krajina zvyknutá,“ bedákala kráľovná a omotala okolo seba perinu.
„Ja to napravím,“ povedala Armida, teplo sa obliekla a vyrazila von. Kuchár jej na cestu zabalil hromadu rezňov, ktoré práve pripravoval na obed, a zaželal jej veľa šťastia.
Nezišla ešte zo záhrad, keď tam uvidela dva bociany, ako stoja v jazierku. Zamrzli im nohy do ľadu, ktorý sa začal tvoriť na hladine. Armida rýchlo priskočila, rozbila ľad a vzala bociany domov do tepla ku krbu. Keď sa im ľad z nôh roztopil, bociany roztiahli krídla a poďakovali.
„Keď budeš potrebovať pomoc, radi ti to oplatíme,“ zvolali bociany a odleteli preč.
Armida išla ďalej, brodila sa snehom a vzdorovala krutému vetru. Keď prechádzala lesom, uvidela tam svorku vlkov, ako sa krčia a trasú zimou v záveji snehu. Kňučali zimou, chudáci. A tak im Armida dala všetky rezne, ktoré dostala na cestu. Vlci sa najedli a tým sa aj zahriali.
„Až nás budeš potrebovať, radi ti to oplatíme,“ povedali vlci Armide a vyprevadili ju na koniec lesa.
Tak premrznutá Armida doputovala až do ľadovej zeme. Na kraji mesta stretla malé dievčatko, ako sa trasie zimou. Nemala ani kabát. A tak Armida zložila svoj kožúšok a zabalila do neho dievčatko.
„Ďakujem ti, pani. Keď ja som sa stratila,“ povedalo dievčatko. „Išla som s tatkom predávať na trh do mesta, ale keď som chytala vločky na jazyk, tak mi zrazu zmizol z dohľadu. A ja neviem, kadiaľ sa mám vydať.“
„Poď, určite ho spolu v meste nájdeme.“
Armida s dievčatkom čoskoro našli kupca. Dievča aj jej tatko sa objali a mali veľkú radosť, že sa našli.
„A ty, že si mi priviedla späť to najdrahšie, vezmi si toto.“
„To sú čudné topánky,“ pozerala sa Armida na topánky so železom na podrážke.
„To sú korčule, dievča. Jazdí sa na nich po ľade.“
„Ďakujem ti, možno sa mi v tejto ľadovej krajine zídu. Neviete, kde žije kráľ tejto krajiny?“
„Ale áno. Teraz si hovorí Ľadový tiger a žije vo svojom zámku za nekonečnou snehovou pláňou a za hlbokou priepasťou tiahnucou sa od nevidím do nevidím. Nikto sa tam nedostane. On sa zjavuje, len keď sám chce. A aj keby niekto dokázal prežiť chôdzu nekonečným snehom a prekonať hlbokú a širokú priepasť, nedostal by sa k jeho zámku. Ten je totiž postavený na ostrove uprostred ohromného jazera.
„To znie strašidelne, ale ďakujem, kupec. Vydám sa tam,“ rozhodla sa Armida a vydala sa neohrozene na cestu z mesta v ústrety nekonečným snehovým pláňam.
Pokračovanie nabudúce