Vysoko v horách stála krásna drevená chalúpka. Takmer ju nebolo vidieť, pretože bola ukrytá za najväčšími stromami. Žila v nej stará mama Raduška. Ale nebola tam často sama. Jej vnučka Marienka za ňou chodila takmer stále. Prázdniny u babky mala rada, a tak tam bola častejšie ako doma. Vlastne tam takmer žila. Marienka bolo roztomilé dievčatko s kučeravými vlasmi. Bola odvážna a zvedavá a chcela všetko vedieť a všetko vyskúšať. Každý deň u babky Radušky zažívala nejaké dobrodružstvo.
Uprostred drevenej chalúpky, v ktorej spolu bývali, bola obrovská kuchyňa. Babička Raduška bola totiž najlepšia kuchárka. Vymýšľala nové recepty a používala všetky koreniny a bylinky, ktoré našla v lese. Marienka vždy babičku pozorovala a pomáhala jej všetko krájať, miešať a ochucovať. Chcela byť ako ona.
Jedného dňa, keď spolu sedeli v hojdacom kresle a čítali recepty, niekto hlasno zaklopal na ich chalúpku. Marienka vyskočila z kresla a bežala otvoriť dvere. Za dverami stála veverička, mávala labkami, vyskakovala a naliehavo niečo štebotala. Marienka nechápala čo veverička chce. Ale babka Raduška presne vedela čo má robiť. „Marienka, rýchlo utekaj dolu do pivnice. Na poličke vpravo hore je škatuľa. V škatuli je nádoba, na ktorej je napísané neotvárať. Čo najrýchlejšie ju prines. Nesmieme strácať čas.“
Marienka nečakala a rýchlo poslúchla svoju babičku. Tá medzitým založila oheň a dala do hrnca variť vodu. Pomaly pridávala bylinky. Potom vzala tajomnú fľaštičku a pomaly nakvapkala do vriacej vody sedem kvapiek. V tej chvíli sa z hrnca vyparila ružová para. Silná sladká vôňa sa šírila celou miestnosťou. Marienka sa čudovala a stále nič nechápala. Babka Raduška sa sústredila na to, aby sa všetko dobre uvarilo, a veverička netrpezlivo poskakovala okolo hrnca. Nakoniec stará mama naliala uvarený elixír do fľaše. Podala ho veveričke a povedala: „Okamžite vypiť a potom už nič nejesť. Uvidíš, že sa bude cítiť lepšie.“
Veverička vzala fľašu a utekala čo jej labky stačili. Marienka sa spýtavo pozrela na babičku a čakala, že jej vysvetlí čo sa práve stalo. Babka Raduška jej vysvetlila, že veverička má chorú veveričku. Niekedy býva taký chorý, že môže aj zomrieť. Jediné, čo mu môže pomôcť, je elixír, ktorý pozná len ona. Vymyslela ho z byliniek a liečivých rastlín, ktoré našla v lese. „Takže ty si čarovná babička?“ Marienka sa spýtala. Babička sa usmiala, pohladkala vnučku po vlasoch a povedala: „Nie, Marienka, nie som. Len viem využiť to čo mi príroda a les dávajú, a uvariť z toho niečo užitočné. A rada s tým potom niekomu pomôžem.“ Marienka objala svoju babičku. „Aj tak budeš pre mňa vždy čarovná babička, a to tá najlepšia. Som rada, že ťa mám. A budem sa snažiť naučiť sa od teba všetko.“
Babička Raduška nebola čarovná a Marienka tiež nie. Obe však vedeli, že medzi nimi existuje čarovné puto, ktoré nikdy nezmizne.
