V lese nad naším domom býval medveď. Veru, to nie je nič nezvyčajné. Medvede sú aj tam, aj tam a možno aj v tom lese, ktorý je za tým vaším domom. Tento medveď však bol zvláštny. Šušlal.
Možno viete, aké je to, keď šušle človek. Keď šušle človek, znamená to, že nemá zuby. Väčšinou šušlú malé deti, lebo im zúbky vypadali a ešte nedorástli nové. Ale o šušlajúcom medveďovi ste isto ešte nepočuli.
Ten medveď, volajme ho Fero, mal kedysi zuby ako všetky iné medvede. Potom však jedol veľa medu. A keď hovorím, že veľa, tak naozaj veľa. Veľmi veľa. Med jedol na raňajky, na desiatu, na obed, na olovrant i na večeru. A potom ešte na druhú večeru. Ba dokonca ležal v posteli a cumľal si palec, ktorý si predtým omočil v mede. Všetky včely sa na neho hnevali, lebo rozbil úle v celom šírom kraji. A stále mal medu málo. Lebo bol stále hladný. Pýtate sa, prečo nejedol aj iné ako med? Veru to je dobrá otázka! Aj ja som sa ho na to pýtal, ale Fero mi vždy len odsekol, že med je najlepší. A tak jedol len med.
Tak plynuli dni, týždne, mesiace, roky a Fero stále jedol len med. Jedol by ho možno aj doteraz, keby ho nezačali bolieť zuby. Najskôr jeden, potom druhý a nakoniec všetky. Keby ho len boleli! Oni sa mu ešte aj začali kývať. Stačilo, aby trošku zafúkal vetrík a mal otvorené ústa, a zuby sa kyvotali hore-dole. Aj on sám si ich kýval a zabával sa na tom. Ale jedného dňa mu vypadol prvý zub. Najskôr sa zľakol, ale potom si pomyslel, že bez jedného zuba sa zaobíde. Ďalej jedol med. Na zúbkoch sa mu vytvorili ďalšie a ďalšie kazy a zuby sa mu kývali čoraz viac. A postupne mu aj všetky vypadali.
Fero zostal smutný. Bol bez zubov a šušlal, pričom sa mu všetky zvieratká posmievali. Medveď bez zubov? To nemôže byť! Rozhodol sa, že s tým musí niečo urobiť. A čo s tým urobil, to sa dozviete v ďalšej rozprávke Ako išiel medveď k zubárovi…
Med je zdravý.