Viete, čo je to meteorit? To je taký kameň, ktorý letí vesmírom a spadne na zem na našu planétu Zem. Proste taký šutrák. A o jednom takom meteorite je táto rozprávka.
Jeden vesmírny kameň sa odpojil od ostatných a letel vesmírom. Neletelo sa mu ľahko. Vo vesmíre je veľká tma, takže toho veľa nevidel. To sa ale zmenilo, keď prelietaval okolo súhvezdia. Hviezdy mu osvetlili cestu a nádhernú farebnú hmlovinu. Letiaci kameň sa na tú krásu nemohol vynadívať a hneď si hovoril: „Taká krása je ten vesmír. Hviezdy sú krásne, ako tak svietia, hmloviny sú krásne farebné, len ja som úplne obyčajný škaredý kameň.“
A tak ten vesmírny kameň letel ďalej a veľmi sa cestou trápil. Chcel by byť tiež pekný a dôležitý. Namiesto toho si myslel, že je len také vesmírne smetie. Zrazu uvidel v diaľke galaxiu Mliečnu dráhu. Bola krásna a mala veľmi krásne Slnko a toľko pekných planét, že zvedavý kamienok trochu zatočil, aby si tú nádheru mohol prezrieť zblízka.
Cesta to ale bola dlhá a kameň už bol unavený.
„Vyberiem si tú najkrajšiu planétu a tam si spadnem a zostanem,“ rozhodol sa.
Preletel okolo dvoch zamrznutých planét, ale tam bola veľká zima. Boli od Slnka veľmi ďaleko.
Kamienok letel ďalej, ale ani ďalšie planéty sa mu nepáčili. Až uvidel modrú planétu so zelenými ostrovčekmi. Bola to planéta Zem.
„Jé, tá je taká krásna!“ divil sa kamienok, a ako sa nakláňal, aby lepšie videl, planéta Zem si ho pritiahla k sebe. A tak sa vesmírny kameň rútil k zemi planéty Zem.
Na Zemi bola práve noc. Ľudia spali, až na štyri zvedavé oči, pozerajúce sa z okna na hviezdy. Boli to dve deti, brat a sestra, Martinko a Emička.
„Pozri, tam padá hviezda,“ ukazoval Martinko Emičke.
„Jé, tá je krásna. Ako pekne žiari. Vieš, čo máš robiť, keď vidíš padať hviezdu?“ pýtala sa Emička.
„Niečo si priať.“
„No jasné, ale nesmieš to povedať nahlas, inak sa to nesplní.“
„Mám si priať, aby mi nespadla na hlavu?“ doberal si Martinko sestru.
„Choď ty, trúbka, a neruš, lebo si nestihnem nič priať,“ napomenula ho Emička, potom zavrela oči, zopla ruky a šepkala: „Prosím, prosím, prosím!“
Meteorit, ktorý sa rútil k zemi, počul všetko rozprávanie dvoch detí. Zrazu mal ohromnú radosť. Veď o ňom hovorili, že je krásny a že je dôležitý, pretože im splní želanie. Kamienok sa rozhodol im to oplatiť. Ako tak padal k zemi, zmenšoval sa viac a viac, na nebi už nebol ani vidieť, a potom zrazu praskol a rozdelil sa na dva drobné úlomky. A tie spadli na zem neďaleko mesta, kde bývali dve deti sledujúce padajúcu hviezdu.
Druhý deň popoludní, keď deti vyrazili po škole na prechádzku, stala sa podivná vec.
„Aha, Martinko, pozri, čo som našla,“ volala Emička a ukazovala Martinkovi zvláštny kamienok, veľký asi ako necht.
„Aha, Emi, ja mám tiež taký.“
Deti sa ešte dlho dívali na zem, či nájdu ďalší podobný kamienok, ale nenašli. Martinko aj Emička si svoje kamienky schovali pre šťastie. A verte, že im šťastie skutočne nosili. Ale nikdy by ich nenapadlo, že je to ich padajúca hviezda.
