Keď sa kráľ Miloslav zobudil, ležal v podmorskom žalári. Nepamätal si nič, len veľkú búrku, ktorá sa strhla, a krásne dievča, ktoré ho prišlo varovať. „Keby som ju ešte raz videl, požiadal by som ju o ruku a zobral do svojho kráľovstva.“ Veril, že dievča sa vráti a pomôže mu presne tak, ako chcela na lodi.
Linda sa naozaj snažila kráľovi pomôcť, išla za svojou matkou a prosila ju o to, aby ho prepustila. Tá ale nesúhlasila: „Nechal sa zlákať tvojim spevom. Nechápem síce prečo, keď spievaš tak škaredo, ale stalo sa. Teraz je mojim zajatcom za to, že sa plavil po mojich vodách.“ Linda vedela, že u mamy nepochodí, a tak sa rozhodla kráľa oslobodiť tajne. Zakradla sa do morského žalára a otvorila zámok. „Poď so mnou! Staneš sa mojou ženou! Kráľovnou!“
Linda váhala, nevedela, čo má urobiť. Vtom prišla do žalára kráľovná a videla, čo sa Linda snaží urobiť. „Oboch by som vás kruto potrestala. No keďže si moja dcéra, dávam ti milosť. Choďte si, kde len chcete. Mohla si byť morskou vílou, no takto budeš obyčajnou smrteľníčkou.“ Kráľovná mora zašepkala zaklínadlo a Linde a Miloslavovi sa zatmelo pred očami. Prebudili sa až na pláži, kde ich našli rybári.
Okamžite spoznali svojho kráľa a snažili sa ich oboch zachrániť. O pár dní už bola svadba. Kráľ Miloslav si skutočne zo svojich ciest priviezol nevestu. Spolu prežili strašnú morskú búrku a hoci nikto nevedel, odkiaľ kráľova nevesta pochádza a v ktorom kráľovstve žila, okamžite sa všetkým zapáčila. Kráľ Miloslav bol šťastný a Linde sľúbil, že ju nikdy nebude nútiť spievať, a Linda už nikdy naozaj nespievala. Tešila sa z toho, že je človek, a že vie, čo je to láska.
