Kráľovná mora mala dvanásť dcér. Tieto dcéry sedeli na brehu mora a spievali prekrásne pesničky, ktorými lákali námorníkov z celého sveta. Beda však! Keď námorníci otočili svoje lode a chceli plávať za peknými hlasmi, spustila sa morská búrka a všetky lode sa potopili. Jedna z dcér sa volala Linda. Bola pekná, milá a múdra, no nevedela to najdôležitejšie, nevedela pekne spievať. Ba čo viac, nevedela vôbec spievať. Vždy, keď spolu so sestrami trénovala, spievala falošne tak veľmi, že to všetkým naokolo trhalo uši.
„Beda, dcéra moja,“ hovorila jej kráľovná mora, keď ju počula, „ty nevieš vôbec pekne spievať a neprilákaš žiadneho námorníka.“ Linda bola z toho veľmi smutná. Celé noci trénovala, no nikdy nevylúdila ani jeden pekný tón. „Ach! Ani jeden námorník za mnou nepripláva!“ V tom čase sa z cesty okolo sveta vracal kráľ Miloslav. Plával na svojej veľkej lodi, no bol smutný. V celom šírom svete nenašiel ani jednu dievčinu, za ktorú by sa chcel oženiť. Ako tak sedel na lodi a díval sa na more, započul akýsi hlas.
Hlas spieval pesničku, no spieval falošne, ba až škrekľavo. Prikázal svojim sluhom, aby otočili loď. Tí ho však varovali: „Nechoďme tam kráľ! To sú dcéry kráľovnej mora, chcú nás zlákať. Naša loď sa potom potopí!“ Kráľ sa však nebál. „Takto škaredo nemôže spievať žiadna morská víla!“
Linda videla, že sa k jej brehu blíži loď a úprimne ju to prekvapilo. Kto už len bol zvedavý na jej spev? Komu sa zapáčil? Nesmie! Nemôže dopustiť, aby toho udatného človeka strhli morské vlny. Linda vzlietla do vzduchu a za chvíľu už bola na lodi.
Zbadala tam kráľa Miloslava a na prvý pohľad sa do neho zaľúbila. A on sa zaľúbil do nej. „Kto si? Kde si sa tu vzala?“ pýtal sa. „To nie je dôležité. Musíš odtiaľto rýchlo odísť. Hneď ako sa moja mama dozvie, že si tu, pošle na vás morské vlny a tie zničia tvoju loď a uvrhnú ťa do podmorského žalára. Zachráň sa!“ Hneď ako to však princezná dopovedala, obloha sa zatiahla, rozfúkal sa vietor a more sa rozburácalo.
