Uprostred hlbokého lesa stojí malá kopa ihličia, drobných vetvičiek a hliny. A keď sa pozrieš pozorne, vyzerá to, že sa celá hromada hýbe. Je to totiž mravenisko. Všade naokolo toho kopčeka a na ňom, uvidíš drobné, usilovné mravce, ktoré stále niekam pochodujú. Mravce sú ako jedna veľká rodina. Navzájom si pomáhajú, spolupracujú a všetko robia spoločne. Ale v tomto mravenisku to tak vždy nebolo.
Pred niekoľkými rokmi sa v mravenisku vyliahol mravec, ktorý bol iný ako ostatní. Už odmalička nechcel nič robiť s ostatnými. Všetko chcel robiť po svojom. Dokonca, keď vyrástol, postavil si vedľa veľkého spoločného mraveniska svoje vlastné súkromné mravenisko. Keďže chcel všetko robiť sám, všetci ho začali volať Samík.
Jeho kamaráti z mraveniska mu často hovorili: „Samík, príď k nám do mraveniska, chýbaš nám. Je príjemné pracovať spolu a nebyť sám.“ Samík však vždy odpovedal: „Mne je tu dobre. Mám svoje vlastné mravenisko a všetko zvládnem najlepšie sám. Nepotrebujem vás.“ Ostatné mravce, dokonca aj kráľovná z toho bola smutná. Robili všetko, čo mohli, aby Samíka udržali pri sebe. Ale keď nechcel, tak nechcel.
Mravčia kráľovná bola múdra a tušila, že príde čas, keď bude Samík rád za svojich priateľov a za ich pomoc. Neprešlo ešte ani pár dní… V lese vypukol požiar. No nebol to veľký požiar. Pre ľudí to bol malý oheň z malej iskry, ktorý sa ďalej nerozširoval, ale pre mravce to bol obrovský požiar. Pretože oni sú maličkí.
Začalo to horieť okolo ich mraveniska. Plamene šľahali na všetky strany a mravce sa začali čo najrýchlejšie zachraňovať. Nosili vodu a snažili sa oheň uhasiť, ako najlepšie vedeli. Keď zachránili, čo sa dalo, a oheň sa začal zmenšovať, počuli volanie o pomoc. Bol to Samík, ktorý bol uväznený vo svojom malom osamelom mravenisku, hneď vedľa ich veľkého spoločného. Mravce nelenili, vytiahli svojho kamaráta von a uhasili jeho ešte tlejúce polorozpadnuté malé mravenisko.
Keď sa navzájom ošetrili a cítili sa lepšie, kráľovná rozhodla: „Teraz sa musíme pustiť do práce. Musíme opraviť mravenisko. Všetci si zaslúžia pochvalu za záchranu, ale teraz dáme do poriadku náš domov.“ Všetci sa pustili do práce, len Samík stál a pozeral na kráľovnú a povedal: „Ja ale nechcem. Chcem si urobiť vlastné mravenisko, lebo ja to viem najlepšie.“
Všetky mravce sa zastavili a čakali, čo povie kráľovná. Múdro sa na neho pozrela a povedala: „Samík, každý z nás vie niečo najlepšie. Ale práve vtedy, keď spojíme svoje sily a nebudeme sebeckí, urobíme najlepšiu prácu. Okrem toho si uvedom, že keby si nemal priateľov, ktorí boli k tebe takí milí a riskovali svoje životy, aby ťa zachránili, všetko by dopadlo zle. Chceš postaviť mravenisko, hovoríš, že to vieš najlepšie, ale sám si sa zachrániť nedokázal“
Samík sa začervenal. Došlo mu, že kráľovná má pravdu. Sklopil hlavu, všetkým sa ospravedlnil a poďakoval za pomoc. Odvtedy už nie je pyšný a sebecký mravec. Svoje schopnosti využíva na zlepšovanie spoločného mraveniska.
