Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden rybár, ktorý mal syna. Ten syn sa volal Paľo a bol veľmi hlúpy, nešikovný a lenivý. Darmo ho otec učil rybárskemu remeslu, chlapcovi to nešlo. Nikdy nechytil ani jednu rybu, lebo bol pomalý a grambľavý.
Jedného dňa otec ochorel a nemohol ísť na more chytať ryby. Poslal teda Paľa. „Chyť aspoň jednu, jedinú rybičku. Nech máme dnes čo jesť. Aspoň jednu.“ Paľo mykol plecami a vydal sa rybárčiť. Nastúpil na čln, vyplával a rozhodil sieť. A čakal a čakal. Skoro by aj zaspal, keby sa sieť nezatrepotala. Čo to tam je? Ryba! Veľká, pekná, isto bude aj chutná! Paľo ju vytiahol do člna. Potešil sa, že poteší otca.
Zrazu však ryba prehovorila: „Nezabíjaj ma mládenček. Pusti ma. A ja ti za to splním tri želania.“ Paľo sa potešil. O takýchto rybách už počul. Mama mu o nich rozprávala rozprávky. „No počkaj ryba, počkaj, ja si to musím dobre premyslieť. Už som o tebe počul. Musím si porozmýšľať, čo si budem priať. Nech mám z toho dobrý osoh.“
Paľo rozmýšľal a rozmýšľal, až nakoniec slnko zapadlo a ryba začala byť nervózna. „No, davaj rýchlo, nemám čas sa vykecávať!“ „No dobre, dobre. Takže ja chcem: Hrniec, z ktorého neubudne mlieka. Mešec, z ktorého neubudne zlatiek. A princeznú za ženu.“ Paľo bol spokojný, aké želania si vymyslel. Aj otec bude spokojný. Isto iste.
„No dobre, mládenček. Teraz ma hoď do vody a ja ti splním tvoje želania.“ A Paľo šťastný, prešťastný, čo ho postretlo, nechal sa rybou okabátiť. Pustil rybu do vody a tá odplávala preč. Darmo na ňu Paľo volal. Nevrátila sa. Mal on, hlupák, najskôr žiadať splnenie želaní a až potom ju mal pustiť. A takto nemá nič.
Paľo sa vrátil domov bez ryby i bez splnených želaní. Ktohovie, či bola ryba naozaj čarovná, alebo len obyčajná. Jedno však Paľo pochopil – tá ryba bola riadne prešibaná.