Bol raz jeden Smolíček, malý pacholíček, ktorý býval u jeleňa so zlatými parohmi. Jeleň sa o Smolíčka staral, ale vždy ho varoval, aby nikomu neotváral dvere, keď je sám doma.
Jedného dňa, keď jeleň odišiel ako obvykle na pastvu, zazneli za dverami ľúbezné hlásky:
„Smolíček, pacholíček, otvor nám svoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len sa ohrejeme a hneď zase pôjdeme.“
Smolíček si spomenul na varovanie jeleňa a neotvoril. Keď sa jeleň vrátil z pastvy, Smolíček mu o príhode s jaskynkami povedal. Jeleň ho pochválil a pripomenul mu, aby naozaj nikomu neotváral, najmä jaskynkám nie. Uniesli by ho.
Prešlo niekoľko dní, keď tu sa vo chvíli, keď bol Smolíček doma sám, opäť za dverami ozvali prosebné, ľúbezné hlásky:
„Smolíček, pacholíček, otvor nám svoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len sa ohrejeme a hneď zase pôjdeme.“
Smolíček neotváral. Jaskynky, ktoré sa skrývali za dverami, sa však nevzdali a prosili ho stále. Smolíček by ich rád videl a tiež im pomohol zohriať sa. Nechal sa prehovoriť a otvoril im dvere na úzku škárku. Jaskynky tam strčili svoje bielučké dlhé prsty, potom celú ruku a hups – už boli v izbičke. Schytili Smolíčka a utekali s ním preč.
Smolíček nešťastne volal: „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka pacholíčka, jaskynky preč nesú!“
Jeleň sa našťastie pásol neďaleko a hneď pribehol a pred jaskynkami ho zachránil. Doma mu ale vyhuboval a prísne mu nakazoval, aby jaskynkám už nikdy viac dvere neotváral.
Prešiel nejaký čas a jaskynky sa dlho neukázali. Smolíček už na nešťastnú príhodu s nimi takmer zabudol. Avšak jedného dňa sa za dverami ozvali sladké, jemné hlásky prosiace Smolíčka o otvorenie dverí: „Smolíček, pacholíček, otvor nám svoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len sa ohrejeme a hneď zase pôjdeme.“ „Kdeže,“ hovorí Smolíček, zase by ste ma uniesli.“ Ale jaskynky žalostne kvílili a nariekali: „Len dva prstíky, Smolíček, veď tu zmrzneme!“ Keď im Smolíček nakoniec podľahol, otvoril dvere na štrbinu akurát pre dva prsty. Dlhé bledé prsty sa nasúkali dovnútra, za chvíľu celé dlane a zrazu už stáli jaskynky v izbičke. V okamihu Smolíčka schmatli a utekali s ním preč.
Smolíček nariekal ako onehdy: „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka pacholíčka, jaskynky preč nesú!“ Ale beda, tentoraz nikto nepribehol. Jeleň sa totiž v ten deň pásol príliš ďaleko, než aby mohol Smolíčkovo volanie začuť.
Jaskynky odniesli Smolíčka do svojej jaskyne, kde ho kŕmili a kŕmili. Avšak nie z dobroty srdca, ale aby ho mohli zjesť, až bude riadne vykŕmený. Malý pacholíček sa tak každým dňom o niečo viac zaguľatil. Jedného dňa po ňom jaskynky chceli, aby im ukázal prst. Smolíček ukázal malíček a jaskynky mu do neho trochu zarezali, aby spoznali, či už je správne tučňučký. A keďže bol, chystali sa ho zjesť.
Nešťastný Smolíček sa rozhodol ešte raz, naposledy, zavolať svojho priateľa jeleňa: „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka pacholíčka, jaskynky preč nesú!“
Aké šťastie! Jeleň ho v tom čase hľadal a práve bol neďaleko jaskyne. Počul Smolíčkovo volanie a rýchlymi skokmi dobehol k jaskyni. Nabral si Smolíčka na parohy a odniesol ho späť domov. Smolíček už potom nikdy jaskynkám neotvoril, mohli prosiť sebeviac. Vedel, že nejde pokúšať osud donekonečna. Nabudúce už by to naozaj nemuselo dobre dopadnúť.