V škole mali deti zo všetkých najradšej pani kuchárku. Všetci ju svorne volali teta Valika a zdravili sa jej nielen v škole, ale aj vtedy, keď ju stretli v meste.
Teta Valika bola obrovská žena. Niekto by povedal, že je tučná, deti ju však volali guľatučká. Mala aj guľatú tváričku, na ktorej boli veľké a úprimne modré oči. Vždy v nich svietili iskričky. Ústa mala vždy roztiahnuté do úsmevu. Každého poznala. O všetko vždy vedela. A ako výborne varila! Všetci si jej obedy pochvaľovali. Vždy dávala dupľu a nikdy nikoho nehrešila. Jednoducho najlepšia pani kuchárka.
Jedného dňa prišli decká na obed a spoločne sa tešili na jedlo. Nabrali si polievku a pustili sa do jedenia. Lenže čo to! Polievka bola nejaká presolená! Nič to, pani kuchárke asi troška ušla ruka! Dajú si mäso so zemiačikmi. Lenže čo to! Aj tie boli akési presolené!
Deti šli prekvapené domov. To bolo prvýkrát, čo im nechutilo. No nič to, stáva sa. Zajtra už bude určite všetko ako zvyčajne. Opäť sa tešili na obed, no jedlo bolo opäť presolené. To je čudné! A toto sa opakovalo do konca týždňa a dokonca aj na ten ďalší týždeň.
Deti to nevydržali a išli pozrieť do kuchyne, čo sa to s tou pani kuchárkou deje. A to videli pravú príčinu toho, prečo je všetko jedlo také slané. Pani kuchárka totiž plakala a slzy, veľké ako hrachy jej padali do hrncov. Od tých sĺz bolo to jedlo také presolené!
Deti vyzistili, že pani kuchárka má chorého psíka. Veľmi sa pre neho trápila, lebo je to jej miláčik a keby ho nebolo, bola by na svete celkom sama. Deti boli smutné. Rozmýšľali ako by pani kuchárke pomohli a vybrali sa ju navštíviť. Jej psíkovi doniesli veľa hračiek a sladkostí. To bolo radosti. Psík sa postavil z pelechu a pomaly chodil pomedzi deti. Tie ho chodili pozerať každý deň až kým nevyzdravel. A pani kuchárka už viacej neplakala a nesolila jedlá svojimi slzami, lebo vedela, že okrem svojho psíka, má aj celý húf detí!
