Ďaleko za mestom, až tam, kde neboli žiadne domy ani budovy, stála studňa. Bola veľmi hlboká. Voda v nej bola krásne čistá. Na okraji tej studne viselo vedro. Dalo sa spustiť dolu a každý, kto chcel, si mohol nabrať vodu a napiť sa. Nebola to však obyčajná voda. Ani studňa nebola obyčajná. Bola to studňa prianí a odpovedí.
Správa o jej magickej moci sa rozšírila po celom okolí. Hovorilo sa, že stačí k studni prísť, nabrať z nej vodu, povedať čarovnú vetu a potom sa na čokoľvek spýtať. Hovorilo sa, že studňa vždy pozná odpoveď. Ľudia, ktorí sa pri studni zastavili a položili svoje otázky, dostali odpovede a boli šťastní.
O tejto studni sa dozvedel aj malý nezbedník Jarda. Bol to nezbedný a pyšný chlapec. Z každého si robil posmech, každému sa vysmieval a vždy sa chválil, že je najsilnejší v celom meste. Jeho oči boli plné drzosti. Ale práve preto, že bol taký, išiel rovno k studni. Cestou premýšľal, aké otázky by studni položil. Keď k nej prišiel, vzal vedro, nabral trochu vody a povedal: „Studňa prianí s vodou na dne, dám ti otázky, odpovedz na ne.“ Potom sa z nej trochu napil vody. A potom rýchlo povedal svoje otázky. „Kto je najsilnejší v meste? A kto je v meste najmúdrejší a kto najkrajší? Že som to ja?“ V studni bolo ticho. Jarda sa naklonil, napínal uši, ale studňa nevydávala žiadne zvuky.
Jarda sa rozzúril, začal v hneve kopať do studne a kričal: „Odpovedz mi hneď, ty hlúpa studňa.“ A kopol do nej zo všetkých síl, tak silno, až ho rozbolel prst. V tej chvíli sa voda v studni začala vlniť a stúpať. Celá studňa sa začala triasť, akoby nastalo malé zemetrasenie. Voda stúpala až po okraj studne a vyšplechla na Jardu. Držal sa za nohu, ktorá ho bolela od posledného kopnutia, a bol tiež celý mokrý. Vyzeral smiešne.
Zo studne sa ozval hlas. „Jardo, pýtal si sa, kto je v meste najsilnejší a najmúdrejší. Chcel si, aby som ti odpovedala, že ty. Ale tým, ako si sa správal, si ukázal, že ty to nie si. Nie si hlúpy, ale správaš sa tak, a to je horšie. Choď domov, dôkladnejšie si premysli svoje otázky a potom sa vráť. Ospravedlň sa mi a potom sa pýtaj, na čo chceš. Možno potom dostaneš odpoveď.“
Jarda odišiel domov. Bol mokrý, nahnevaný a ubolený. Doma dlho premýšľal o tom, čo sa stalo. Prešlo niekoľko mesiacov a Jarda sa opäť vybral k studni. Nabral si vodu, povedal čarovné zaklínadlo, napil sa a potom položil svoju otázku: „Studňa už si mi odpustila? Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ Voda začala stúpať, studňa sa začala triasť a Jarda sa už zakrýval, len aby ho opäť nepostriekala. Tentoraz sa však voda zastavila na okraji, jemne sa začala vlniť a zo studne sa ozval hlas. „Som rada, že si sa spýtal. Áno. Teraz ti na všetko odpoviem.“ Jarda sa usmial a bol rád, že studňa spoznala, že to myslí úprimne.
V ten deň sa toho veľa dozvedel. Odvtedy chodil Jarda k studničke často. Nielenže sa naučil klásť otázky, ale naučil sa aj nemyslieť len na seba, a tak sa naučil byť šťastný. A časom vedel na všetko odpovedať a bol najmúdrejší. Len vďaka tomu, že sa zmenil.
