Ďaleko vo vysokých horách, kde bol len sneh a žiadni ľudia, žila svorka vlkov. Žili v jaskyni. Chránila ich pred vetrom a chladom, ktorý bol všade okolo nich. V horách to nemali ľahké, ale bolo to pre nich lepšie ako žiť v blízkosti ľudí. Ako správna svorka robili všetko spoločne. Boli šťastní a držali spolu. Jediné, čo im prekážalo, bola medvedia rodina, ktorá žila na druhej strane hory. Vlci a medvede sa nemali radi. Nikto nevie, prečo alebo kedy sa to začalo, ale bolo to tak.
Jedného dňa sa vlkom narodilo mláďa Mikeš. Bol krásny, nemotorný a veľmi zvedavý. Stále skákal a padal. Mikeš chcel všetko vyskúšať, všetko vedieť, a najlepšie hneď. Väčšinu času ho strážila jeho vlčia mama, ale niekedy utekal a chcel všetko preskúmať sám. V jeho svete bolo toľko vecí, ktoré ho zaujímali. Rád sa hral v snehu. Snažil sa zahrabať rypák čo najhlbšie a potom na seba nahádzal sneh a skákal doň.
Raz, keď sa hral vonku, zacítil zaujímavú vôňu. Zdvihol ňufák čo najvyššie a snažil sa zistiť, odkiaľ prichádza. Stále ho sledoval. Ani si to neuvedomoval, ale bol príliš ďaleko od svojej jaskyne. Zvláštny zápach ho však priťahoval natoľko, že pokračoval po jeho stopách. Po chvíli prišiel k tej zvláštnej veci, ktorá tak voňala.
Bola oranžová, plápolajúca a vydávala teplo. Bol to oheň, ale Mikeš o tom nevedel. Kde bol oheň, museli byť aj ľudia. Zrazu cez ňu niekto hodil sieť. Mikeš nič nevidel a nemohol sa pohnúť. Počul len zvláštne hlasy. „To je úlovok, to je skvelé, dostaneme za to veľa peňazí.“ Boli to zlí pytliaci, ktorí lovili zvieratá a potom ich predávali. Malý Mikeš sa nedokázal dostať von zo siete. Snažil sa, ale dochádzali mu sily. Keď ho vyľakal obrovský rev. Cez sieť nevidel, ale ten zvuk spoznal. Bol to medveď. Postavil sa na zadné nohy, mával prednými labami a reval ako skutočná šelma.
Pytliaci sa postavili na nohy. Bežali tak rýchlo, ako len mohli. Medveď sa postavil na všetky štyri a prišiel k sieti. Pozrel na Mikeša a povedal: „Neboj sa, maličký, pomôžem ti a odveziem ťa domov.“ Vzal malého vlka na chrbát a odniesol ho do jaskyne k svojej svorke.
Vlčia matka sa oňho už veľmi bála. Keď videla, ako sa medveď blíži k ich jaskyni a na chrbte nesie jej syna, nemohla tomu uveriť.
Odvtedy sa vlci a medvede dobre znášajú. Zabudli na všetku nenávisť a spojili svoje sily v boji proti pytliakom. Tým všetkým ukázali, že je lepšie odpustiť a zmieriť sa, ako sa na niekoho hnevať. V množstve je totiž väčšia sila.
