Miško z 1.A si stále nevedel zvyknúť na školu. Páčilo sa mu tam, to je pravda, stále sa však nevedel orientovať v takej veľkej budove. Vždy sa stratil. Išiel do telocvične a ocitol sa v dielňach. Išiel do jedálne a skončil v riaditeľni. Hľadal pani učiteľku a našiel školníka. Ani do svojej triedy poriadne netrafil. Celý bol dopletený! Do školy si nosil zlé učebnice a pravidelne si zabúdal aj desiatu. A jedného dňa stratil dokonca aj papučky.
A to vám bola hotová katastrofa! Pretože bez papučiek, nemohol ísť Miško do triedy. A to znamenalo, že zmešká písmenko K. A vedieť písať písmenko K, to vám je veľmi dôležite. A tak si sadol na lavičku a horko sa rozplakal. Okolo neho chodili staršie decká a rehotali sa mu. On však len sedel a plakal. Vzdychal a ochkal a achkal.
Pani učiteľka sa dopočula o malom nešťastníkovi a bežala ho zachraňovať. Čo ti je? Bolí ťa niečo? Trápi ťa niečo? Urobil ti niekto niečo? Miško len sedel a plakal. Až po malej chvíľke z neho vyšlo, že mu zmizli papučky. Pani učiteľka si vydýchla. To predsa nie je nič strašné. Určite sa nájdu. Pani učiteľka ho volala do triedy, no Miško nechcel ísť. Bez papučiek ani na krok. Veď by to pani upratovačke všetko pošliapal a tá by sa na neho hnevala. Darmo ho pani učiteľka prehovárala. Miško nechcel ísť!
A tak sa spustila záchranná akcia. Všetci hľadali Miškove papučky. Pani učiteľky, žiaci dokonca aj pani riaditeľka. Nemohla predsa nechať toho úbohého prváka, aby sa trápil kvôli papučkám!
Prehľadala sa celá škola, no papučiek nebolo. A tu zrazu sa objavil veľký deviatak. V rukách držal papučky a mával s nimi. Ten malý špunt sa prezúval pri deviatackých skrinkách a tie malé papučky sa medzi tými veľkými papučami deviatakov stratili.
Miško sa potešil. Žiaci sa potešili. Učiteľky sa potešili. Pani riaditeľka sa potešila. Všetci sa mohli vrátiť k svojej práci. Papučky sa našli a Miško sľúbil, že sa bude prezúvať už len pri svojich skrinkách.
