Najkrajšia kráľovná zo všetkých kráľovstiev zomrela a zanechala kráľa zúfalého od žiaľu. V poslednej chvíli jej dal sľub, že sa znovu ožení, ale len vtedy, keď budúca kráľovná bude aspoň taká krásna ako ona. „Ako len nájdem krajšiu kráľovnú, ako bola moja milovaná manželka?“ vzdychá kráľ. Vtom mu zrak spočinie na svojej dcére a vidí, že sa z nej už stala žena, ešte krajšia ako jej matka.
„Dcéra moja,“ oznamuje, „musím splniť sľub, ktorý som dal tvojej matke na smrteľnej posteli.“ „Nemôžem sa vydať za svojho otca, to sa nesmie!“ vraví si princezná. Pestúnka však našla riešenie. Princeznú prezliekla do oslej kože a kázala jej, aby utiekla. Princezná teda vymenila svoje krásne šaty za staré handry a osliu kožu. Odišla veľmi ďaleko, až na druhý koniec kráľovstva, a dúfala, že otec ju nenájde a príde na iné myšlienky.
Cestou princezná natrafila na milého sedliaka, ktorý jej ponúkol prístrešie a postaral sa o ňu. Nik nevedel, kto vlastne je, a tak ju volali oslia koža. Oslia koža si občas urobila radosť tým, že si obliekla niektoré zo svojich krásnych šiat a pospevovala si uspávanky svojej pestúnky. Jej krištáľovo čistý hlas upútal pozornosť princa, ktorý okolo práve prechádzal. Zbadal prekrásne mladé dievča, vyobliekané ako princezná.
Princ sa ponáhľal ku gazdovstvu, no len čo zosadol z koňa, predstavila sa mu ako sedliakova dcéra akási ufúľaná dievčina, oblečená v oslej koži. „Kto ešte býva v tomto dome?“ spýtal sa princ. „Nik, milý princ, iba moja dcéra a ja!“ Nedôverčivý princ teda požiadal, aby mu sedliak poslal do zámku koláč, ktorý upečie jeho dcéra. Oslia koža s radosťou pristála a na túto príležitosť si obliekla jedny zo svojich krásnych šiat. A napadlo jej dať do cesta jeden zo svojich prsteňov.
„Bola to hlúpa myšlienka, nechať si upiecť koláč od sedliačky, ktorú volajú Oslia koža!“ vravela kráľovná, keď pánovi niesla upečený koláč. Sotva dokončila vetu, princ vykríkol. „Syn môj!“ zvolala matka, „otrávili ťa!“ „Ale nie, mama, prestaň sa rozčuľovať pre nič za nič,“ odvetil princ. „Radšej sa pozri, čo som takmer prehltol!“ A vytiahol nádherný prsteň.
„Ožením sa s tou, ktorej patrí tento prsteň,“ vyhlásil princ. Keď správu rozhlásili po celom kráľovstve, zo všetkých strán sa začali zbiehať dievčatá súce na vydaj. Žiaľ, prsteň sa hodil iba na veľmi jemný prštek a ani jedno dievča v skúške neobstálo. Ani jedno? Práve sa objavila Oslia koža vo svojom kožúšku. Kráľovná bola z nej zdesená, aj z čudného zápachu, ktorý sa za ňou tiahol. No zrazu sa stal zázrak! Vo chvíli, keď jej princ natiahol na prst prsteň, kam patril, koža, ktorá pokrývala jej plecia, spadla na zem a handry sa zmenili na nádherné šaty.
Pred princom stála princezná v celej svojej kráse. Dvor, ktorý sa prizeral tomuto zázraku, onemel od úžasu nad jej krásou a princove srdce podskočilo od radosti! Tešil sa, že sa ožení s dievčaťom svojich snov. O ničom inom ani nesníval! Onedlho mali veľkú svadbu a sú spolu šťastný dodnes, ak nepomreli.
