V jednej izbe stál stôl, na ktorom stála rozkošná malá pastierka z porcelánu. Mala pozlátené črievičky, zlatý klobúčik a pastiersku palicu. Vedľa nej stál malý kominárik so svojím rebríčkom, čierny ako uhoľ, aj ten celí z porcelánu. A keďže boli obaja rovnako mladí, z rovnakého porcelánu a rovnako krehkí, zasnúbili sa spolu. Vedľa nich stála figúrka, trikrát väčšia ako oni. Bol to starý Číňan, ktorý dokázal kývať hlavou. Aj ten bol z porcelánu. Tvrdil, že je pastierkiným starým otcom. Tvrdil, že má na ňu právo. Ale nikto mu to neveril.
O kúsok ďalej stála prastará skriňa s vyrezávanými závitmi a lístkami. Bolo to dedičstvo po prastarej mame. Boli na nej vyrezané tulipány, ruže a medzi nimi jelenie hlavičky s rozvetvenými parohami. Uprostred stál vyrezaný celý muž. Na čele mu trčali kozie rohy a mal i kozie nohy. Uškŕňal sa a pozeral na spanilú pastierku. Deti v izbe ho volali Kozonohý spodný a vrchný generálny veliteľ.
„Tu máš muža!“ povedal jedného dňa Číňan pastierke a ukázal na veliteľa. „Muža, ktorý je z mahagónového dreva a má plnú skriňu striebra. Je to dobrá partia.“ „Ja nechcem ísť do tmavej skrine!“ zvolala pastierka. „Počula som rozprávať, že v nej má jedenásť porcelánových žien.“ „Tak budeš dvanásta! Dal som mu sľub!“ riekol Číňan. „Dnes v noci, keď v starej skrini zapraští, budete mať svadbu!“ kývol hlavou a zaspal.
Malá pastierka plakala a smutne pozerala na svojho milovaného kominárika. „Prosím ťa, poď so mnou do šíreho sveta. Tu nemôžeme zostať!“ nariekala. „Urobím všetko, čo chceš,“ povedal kominárik. „Poďme hneď. Verím, že ťa svojím remeslom uživím.“ A hneď aj ukázal, ako vie klásť nôžky na vyrezávané hrany okolo stola. Aj rebrík si zobral na pomoc. A tak sa dostali až na podlahu, ale keď sa pozreli na starú skriňu, bol tam nezvyčajný ruch. Všetky vyrezávané jelene vystrkovali hlavy, dvíhali parohy a otáčali hlavy. Kozonohý veliteľ vyskakoval vysoko do vzduchu a volal na starého Číňana: „Utekajú! Oni utekajú!“
Číňan sa prebudil a chápavo pokýval hlavou. Malej pastierke sa od strachu podlomili nohy a klesla na svoje porcelánové kolienka. „Ja to tu nevydržím!“ volala. „Musíme sa dostať preč, do šíreho sveta!“ „Máš naozaj odvahu ísť so mnou do sveta?“ ešte raz sa uisťoval kominárik. „Vieš si predstaviť, aký je len veľký? Už sa sem možno nikdy nevrátime.“ „Viem.“ ticho, ale odhodlane prikývla pastierka. Kominárik sa na ňu zadíval a potom povedal: „Moja cesta vedie cez komín. Máš odvahu predierať sa so mnou kachľami a rúrou? Len tak sa totiž dostaneme do komína. Vystúpime tak vysoko, že sa k nám nedostanú. A tam hore je otvor do širokého sveta,“ vysvetľoval a viedol ju k dvierkam kachlí.
„Ó, tam je ale čierňava!“ zvolala pastierka, ale odvážne kráčala za kominárikom rúrou za kachľami. „Teraz sme v komíne.“ povedal. „Pozri sa, ako tam hore krásne žiari hviezda, musíme ísť za ňou.“ Bola to namáhavá cesta. Kominárik pomáhal pastierke, dvíhal ju, podopieral, až kým sa nedostali na okraj komína. Tam sa posadili, lebo boli obaja veľmi unavení. Pastierka sa šťastne usmievala. Nebo s nespočetnými žiariacimi hviezdami sa klenulo nad nimi a všetky strechy sveta sa rozprestierali pod nimi. Pozerali sa na tú nádheru, na celý svet.
Odrazu si pastierka oprela hlavu o kominárikovo plece a rozplakala sa. „Svet je príliš veľký. Mám strach! Kiež by som bola zas na stolčeku pod zrkadlom. Nebudem veselá, kým sa nevrátime. Ja som išla s tebou do šíreho sveta. Ak ma máš rád, teraz sa vráť späť ty so mnou.“ Kominárik jej dohováral. Hovoril o starom Číňanovi, mahagónovom veliteľovi, ale ona sa chcela vrátiť. A tak opäť liezli s veľkou námahou komínom a rúrou, až sa dostali do tmavých kachlí. Tam cez dvierka počúvali, čo sa robí v izbe.
Bolo tam ticho, a tak nazreli von. Uprostred podlahy zbadali ležať starého Číňana. Spadol zo stolíka, keď chcel za nimi bežať a rozbil sa na kusy. „To je strašné! A zavinili sme to mi!“ zvolala pastierka. „Ten sa dá ešte opraviť,“ povedal kominárik. „Keď mu zatmelia chrbát a zanitujú ho, bude zase ako nový.“ A tak vyliezli opäť na stôl, kde stávali. A starého Číňana naozaj opravili, len už nemohol kývať hlavou. „Vy sa teda tvárite pyšne!“ povedal Kozonohý veliteľ. „Tak dostanem ju, či nie?“ chcel vedieť a očami prepichoval starého Číňana. A kominárik s obavami sledovali, čo Číňan na to. On však kývať hlavou nemohol a nechcel sa priznať, že má v šiji niť. A tak zostala porcelánová dvojica spolu. Ľúbili sa, až kým sa nerozbili.
