Julka a Andrejko boli dvojičky. Spoločne chodili do školy. Spoločne sa delili o detskú izbičku. A spoločne teraz odišli na prázdniny. Už to bolo niekoľko dní, čo byt stíchol. Len večer, keď zaspali aj susedia, v detskej izbe sa začali ozývať… Viete čo? Stavte sa, že neuhádnete!
Hračky! Presne tak, hračky sa začali rozprávať. Rozprávali sa zväčša o Julke a Andrejkovi a potom boli z toho smutné. Starý plyšový medveď sa už na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa navrhol, aby každý večer jedna hračka porozprávala o tom, čo s Julkou a Andrejkom zažili. Tak im večery rýchlejšie utečú a deti budú skôr doma. Hračky začali rozprávať. Druhý deň rozprával plyšový medveď.
Stalo sa to tuším minulý mesiac. Už to neviem veľmi presne, predsa som už starý a pamäť mi tak dobre neslúži. Julka mala ísť k zubárovi. Veľmi sa bála, chudiatko, a trvala na tom, že si ma zoberie so sebou. Mama veľmi nesúhlasila, veď viete, aké sú mamy.
Julka ale začala plakať, a tak sa mama zľutovala a dovolila jej, aby si ma zobrala. Pre mňa to bol naozaj veľký zážitok! Pánabeka! Konečne dakde na výlet! To sa mi páčilo. Julka si ma stískala pod pazuchami a ja som si nevedel oči vyočiť. Len si to predstavte! Ulica, autá, kvety. Vy to niektorí veľmi dobre poznáte, ale so mnou sa deti hrajú len vo vnútri, a tak nič z tohto pravidelne nevidím. Ako som sa len tešil. U zubára to už bolo menej veselé. Julka mala pokazený zub a zubár jej ho musel trhať. To bolo plaču. Najskôr plakala Julka, potom mama a nakoniec už skoro aj zubár. Len ja som bol za hrdinu a neplakal som. Veď aký som už starý.
Nakoniec ten zub konečne vyšiel von, beťár jeden. Julka ma schmatla a rýchlo sme vytrielili von. Mama musela za ňou dokonca utekať. Nasadli sme na autobus a šup domov. Julka si ma posadila vedľa seba a ja som sa cítil ako pán. Vedľa nás sedela Julkina kamarátka zo školy a Julka jej celú cestu rozprávala o tom zube. Potom autobus zastal a Julka vystúpila. No predstavte si, bezo mňa!
Tak sa zarozprávala s tým dievčiskom, že na mňa úplne zabudla! Celý deň som sa vozil v autobuse a nikto si ma nevšimol. Bolo to preto, lebo raz šofér prudšie zabrzdil a ja som spadol na zem. Našťastie. Lebo ak by ma našlo nejaké dieťa, isto by ma vzalo so sebou a ja by som sa k vám nikdy nevrátil. Stále som dúfal, že Julka príde, no Julka nechodila!
Prišla tma a šofér odviezol všetkých cestujúcich. Zaparkoval autobus a vystúpil. Priznávam, aj sa mi chcelo trošku plakať, no premáhal som sa. Veril som, že sa to vyrieši. A predstavte si, vyriešilo. Na druhý deň ráno prišiel šofér aj s Julkou aj s mamou.
Vraj kvôli mne obvolali celé mesto, aby zistili, v ktorom som autobuse. Ja som sa však tváril ako hrdina, nedal som najavo, aký som šťastný. Chcel som to Julke vrátiť. Ale tá sa už našťastie poučila, že musí byť na svoje veci opatrnejšia!
