V septembri začína veľa detí chodiť do škôlky. Pre mnoho z nich je to niečo nové. Sú tam noví kamaráti, nové dospelé pani učiteľky, nové hry, nové jedlá aj nové pravidlá. Do jednej takej škôlky začal chodiť Vojto. Neposedný chlapec, ktorý stále niečo vymýšľal a nechcelo sa mu veľmi počúvať. Už keď prišiel prvý deň do škôlky, tak pani učiteľka na jeho šibalských očiach videla, že to bude nezbedník. Bol to dobrý chlapec, ale nevydržal stáť na jednom mieste a príkazy pani učiteľky akoby nepočul.
Prvý týždeň v škôlke pani učiteľka vysvetľovala deťom pravidlá. Jedno z nich sa volalo korytnačky. Pani učiteľka vytiahla veľký papier. Na ňom bola namaľovaná korytnačka a okolo nej deti. Keď ukazovala obrázok hneď ho tiež vysvetlila: „Deti toto pravidlo sa volá korytnačkové. Je veľmi dôležité, aby sa nikto z vás v škôlke nezranil. Korytnačky chodia pomaly, a tak aj my v škôlke nebudeme behať a skákať, ale budeme chodiť pomaly, aby sme nikoho nezrazili. Samozrejme pokiaľ budeme všetci spoločne hrať nejakú hru pri ktorej sa poskakuje a behá, tak to môžeme. Ale keď sa pôjdeme napiť, alebo na záchod, alebo upratovať hračky, tak platí korytnačkové pravidlo. Budeme chodiť pekne pomaly, nech niekomu neublížime.
Sotva to dohovorila, Vojto vyskočil a utekal na záchod. Len v diaľke za sebou počul ako naňho všetci volajú: „Vojto! Korytnačkové pravidlo!“ A tak to počul Vojto niekoľkokrát za deň. Skoro zakaždým, keď niekam bežal, alebo si šiel niečo odniesť. Nikdy totiž nedokázal ísť pomaly. Vojto bol tak rýchly a neposedný, že vždy vyštartoval ako strela a stále niekde bežal. Občas niečo zhodil, inokedy zase do niekoho narazil. Pani učiteľka z neho bola nešťastná. Až po niekoľkých mesiacoch Vojto trošku spomalil. Stále si v hlave opakoval korytnačkové pravidlo.
Raz sa ale stalo niečo, čo v škôlke všetky deti prekvapilo. Deti už pekne ležali po obede vo svojich postieľkach. Ešte síce nespali, ale už odpočívali. Pani učiteľka sedela za stolom a čítala im rozprávku, keď zrazu zazvonil telefón. Pani učiteľka sa zľakla a aby ho stihla zdvihnúť, tak rýchlo vyskočila a utekala cez celú triedu. Lenže pri stoličkách bola už zotretá podlaha a bolo tam mokro. A tak ako sa pani učiteľka ponáhľala, pošmykla sa jej na mokrej podlahe noha a natiahla sa na zem ako dlhá, taká široká.
Všetky deti sa zbehli okolo nej, medzi nimi samozrejme stál aj Vojto. Usmial sa na pani učiteľku a hovorí: „Pani učiteľka korytnačkové pravidlo. Vy ste naňho zabudli.“ V tej chvíli sa pani učiteľka hanbila. Sadla si a s úsmevom povedala: „Máš pravdu Vojto. Ja som na korytnačkové pravidlo úplne zabudla. A takto to dopadlo. Tak takto deti sa to nerobí.“ Všetky deti sa začali smiať a boli rady, že sa ich pani učiteľke nič nestalo. Odvtedy už všetci pamätajú na všetky pravidlá. A dodržiavajú ich aj deti, aj pani učiteľka.
Veľmi pekná rozprávka