Denis na Štedrý deň mame vždy usilovne pomáhal. S varením, s výzdobou, ale aj s prestieraním stola. Zaujímalo ho, prečo vždy prestierajú taniere a príbory pre štyroch, keď sú na Vianoce len traja. Mama, otec a on. Opýtal sa teda na to mamy. „Je to taký zvyk, Denisko. Na stole sa vždy necháva prázdny tanier pre prípad, že by prišiel nejaký pocestný, ktorý by nemal kde stráviť Štedrý večer.“
Denisko sa zamyslel. Žiadne Vianoce, na ktoré si pamätal netrávili s niekým iným. Boli vždy len traja. Mama, otec a on. Páčila sa mu myšlienka, že by na Vianoce pomohli niekomu, kto sa nemá na Štedrý večer kde najesť. Lenže komu? Kde takých ľudí nájde? Samozrejme, že počul o bezdomovcoch. Dokonca ich aj niekde na námestí občas videl. Boli v starom a špinavom oblečení a prosili o peniaze na jedlo. Jasné! Zavolá ich sem.
Zaplní miesto pre pocestného tak, ako sa patrí! Vyhovoril sa, že musí ísť zaniesť kamarátovi darček a rozbehol sa do mesta. Tam blúdil a hľadal. No nikde nikoho, komu by mohol pomôcť, nenašiel. Ani nevedel, že od jeho odchodu prešlo niekoľko hodín. Mama a otec sa o neho strašne báli a vybrali sa ho hľadať. Našli ho sedieť na lavičke na námestí. Chceli ho vyhrešiť, no keď im Denis porozprával, čo tu robí, potešili sa, akého majú dobrého syna. „Poďme domov, synček. Mám nápad. Zaplníme prázdne miesto pre pocestného tak, aby si bol spokojný.“ povedal otec. A ako povedal otec, tak sa aj stalo.
Na večeru pozvali starú susedku z prvého poschodia, ktorá nemala žiadnu rodinu a ktorá Vianoce trávila v prázdnom byte bez slávnostného jedla a vianočného stromčeka. Susedka bola veľmi šťastná, že mala s kým stráviť Vianoce.
Denisko bol veľmi šťastný, že zaplnili prázdne miesto pri stole a rodičia boli šťastní z toho, akého majú dobrého syna. A na darčeky si nikto ani nespomenul.
