„Babi, povedz nám rozprávku,“ poprosila Julka svoju babku jedného chladného novembrového večera. Vonku sa nedalo nič, a tak sa Julka so svojimi kamarátmi z ulice nahrnula do babkinho domčeka. Babka navarila teplý čaj a vysypala pred hladné detiská sladké pirôžky.
Babka sa zamyslela a pri tom sa pozrela na stenu. Visel tam obraz, na ktorom boli namaľované jemné modré kvietky. „Viete deti, aké sú toto kvety?“ Deti pokrútili hlavou. Nepoznali ich. „To sú čakanky. A viete ako vznikli? Porozprávam vám.”
„Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná. Tá bola veľmi zamilovaná do princa zo susedného kráľovstva. Ten jej sľúbil, že po ňu príde, odvedie si ju a ožení sa s ňou. Princ ju však poprosil, aby na neho počkala rok. Len jeden jediný rok, ktorý ujde ako voda, hovoril jej.
Princezná ho tak ľúbila, že privolila. Čakala ho mesiace. Mesiace sa zmenili na rok a princ neprišiel. Prišli iní princovia a chceli sa s princeznou oženiť. No ona nechcela. Stále na svojho princa čakala. Sedela v kráľovskej záhrade a dívala sa v diaľ. A z jej prekrásnych modrých oči sa rinuli slzy. Prešiel rok, druhý, tretí. A o princovi ani chýru ani slychu. A princezná stále čakala.
Jedného večera, keď ju prišla do záhrady zavolať kráľovná k večeri, princeznej tam nebolo. Na mieste kde sedávala však rástli drobné modré kvietky vo farbách princezniných oči. Kráľovná pochopila. Jej úbohá dcéra už nevydržala viacej niesť ľudskú bolesť a zmenila sa na kvetinu. Odvtedy volali ľudia tieto kvetiny čakanky ako pamiatku na čakajúcu nešťastne zaľúbenú princeznú s modrými očami.“
Babka dorozprávala. Deti ani nedýchali. Ani pirôžky nejedli, ba aj čaj im vychladol. „Ale babi,“ ozvala sa Julka, „to predsa nebola rozprávka, lebo rozprávky končia dobre.“ Babka pokrčila plecami. „Všetko zlé je na niečo dobré. Pozri aké krásne sú tie kvety. Sú symbolom princeznej, ktorá dokázala tak ľúbiť, že neporušila svoj sľúb. A to je ten šťastný koniec.“
