Ďaleko v indiánskej krajine žilo malé dievčatko. Mala dlhé čierne havranie vlasy, vždy spletené do dvoch dlhých vrkočov. Na hlave nosila pestrofarebnú čelenku v ktorej mala napichané pierka. Volala sa Inčučuna. Jej mamička a otecko boli tiež indiáni a žili vo vysokých stanoch.
Inčučuna rada žila ako indiánka. Vedela rozložiť oheň bez zápaliek alebo maľovať na kamene. Ako správna indiánka rozumela aj zvieratám . Keď bola Inčučuna staršia, čakala ju skúška. Každá indiánka mala svojho vlastného koňa. Na ničom inom nejazdili. Kone boli pre nich najlepšími priateľmi a pomocníkmi. Lenže indiáni si kone nekupovali. Museli si nájsť divokého koňa, skrotiť ho a zblížiť sa s ním. A to nebolo ľahké. A práve takáto skúška čakala indiánku Inčučunu. Musela si nájsť vlastného koňa.
Už niekoľko mesiacov chodila na lúku za lesom, kde sa sem-tam objavili divoké kone. Jeden z nich sa jej veľmi páčil. Bol čierny ako jej vlasy. Jeho lesklá hriva sa leskla na slnku. Bol krásny a Inčučuna si ho veľmi chcela skrotiť. Chcelo to však čas a veľa trpezlivosti.
Koňa sledovala už nejaký čas. Jedného dňa si indiánka sadla priamo na lúku. Ticho tam sedela a čakala. Po chvíli počula dupot kopýt. Položila ruku na zem, zavrela oči a cítila, ako sa zem chveje, keď kone bežia. Celé stádo priklusalo na lúku. Niektoré chrúmali šťavnatú trávu, iné len tak pobehovali, ale najčernejší z nich sa obzeral za Inčučunou. Opatrne sa k nej priblížil a pokúsil sa ju očuchať.
„Len kľud. Musím byť pokojná. Poď sa na mňa pozrieť, fešák, len poď,“ hovorila si indiánka potichu a ani sa nepohla. Nechcela ho vyplašiť. Keď bol kôň takmer pri nej, odfrkol si a odbehol. Inčučuna to ale nevzdala. Vedela, že musí byť trpezlivá. Každý deň chodila na lúku, sedela tam a čakala, kým kone prídu. Potom nechala čierneho koňa, aby ju pozoroval a občas sa jej dotkol.
Celý čas keď sa kôň pokúšal nesmelo priblížiť k Indiánke, sedela trpezlivo a pokojne.
Jedného dňa, keď Inčučuna sedela na lúke a čakala na koňa, z ničoho nič z lesa vybehol vlk. Mladá indiánka úplne stuhla. Keby začala utekať, vlk by ju chytil. A tak ďalej sedela a dúfala, že odíde alebo sa bude brániť. Vlk obchádzal Inčučunu a pozeral na ňu s vycerenými zubami. V tej chvíli Indiánka pocítila, ako zem duní. Kone sa blížili.
Keď sa objavili na lúke a čierny kôň uvidel Inčuunu sedieť uprostred a vlka pri nej, neváhal ani sekundu a rozbehol sa k nej. Postavil sa pred ňu na zadné a začal erdžať. Silno kopal nohami a chránil indiánku svojím telom. Vlk vedel, že kôň bráni Inčučunu. Sklopil uši a odišiel preč.
Potom sa čierny kôň obrátil k mladému dievčaťu, ktoré stále sedelo na zemi, a svojou veľkou hlavou sa jej jemne šuchol o ruky. Inčučuna ho hladkala a po tvári jej stekali slzy radosti. Čierny kôň pre ňu riskoval život.
Tak dlho čakala, kým sa k nej priblíži. Tak dlho dúfala, že jej to dovolí. A teraz k nej prišiel sám. Chcel to, a dokonca ju aj chránil. Jej trpezlivosť sa vyplatila.
Ak sa dnes prejdeš po indiánskej krajine, uvidíš mladé a veľmi pekné dievča s dlhými čiernymi vlasmi, ako jazdí na krásnom čiernom koni. Nemá sedlo a ani uzdu. Len mu sedí na chrbte a drží sa jeho hrivy. Navzájom si dôverujú, rozumejú si a navzájom sa chránia.
