Adventná rozprávka 6. z 24
Keďže Anjelka si celý príbeh až tak nepamätala, vzala škriatka so sebou k babičke. Po večeri si babička sadla k postieľke, kde Anjelka ležala v pyžame a vedľa nej ležal špinavý vianočný škriatok.
„Nemám ti toho škriatka vyprať?“ spýtala sa babička.
„Nie, len to nie.“
„Zašpiní ti posteľ.“
„Umyjem ho zajtra, babička, sľubujem,“ povedala Anjelka. Keby tam babička nebola, škriatok by už vrčal a mrmlal. Takto sa musel tváriť, že je len obyčajná hračka.
„Tak akú rozprávku chceš dnes rozprávať, Anjelka?“
„Tú o Vianociach. Prečo ich oslavujeme a ako sa narodil Ježiško.“
„Dobre. Vianoce sa slávili ešte pred narodením Ježiška. Ľudia oslavovali príchod slnovratu.“
„Čo to znamená, babi?“ spýtala sa Anjelka.
„Znamená to, že sa predlžuje deň a skracuje noc. Predtým, keď ľudia nemali čím svietiť, keď ešte neexistovalo elektrické svetlo, ich deň sa riadil svetlom zo slnka. Keď bolo svetlo, mohli pracovať. Keď bola tma, chodili spať alebo robili drobné domáce práce pri sviečkach. Toto obdobie bolo pre nich časom oddychu a zábavy, ľudia si po večeroch rozprávali príbehy a rozprávky a lúčili sa so starým rokom. A potom s príchodom príbehu o malom Ježiškovi sa z osláv slnovratu stali Vianoce, ako ich poznáš.“
„A kde sa narodil Ježiško?“
Zrazu zazvonil kuchynský časovač.
„O Ježiškovi ti budem rozprávať zase zajtra. Musím vytiahnuť koláčiky z rúry. Dobrú noc.“
Babička pobozkala Anjelku a odišla.
„Tak si počul. Zajtra bude pokračovanie,“ povedala Anjelka škriatkovi.
„Áno, počul som. A ak sa ma chystáš vyprať, to nebudeme kamaráti,“ zavrčal škriatok, schúlil sa pod perinu a čoskoro chrápal ako keď pradie mačka .
