Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná, ktorá mala dcéru, princeznú Jazmínu. Kráľ už dávno zomrel a kráľovná bola stará, preto chcela, aby sa princezná vydala a prevzala po nej korunu. Princezná však nechcela byť kráľovnou.
Chcela cestovať po svete. Celé dni čítala o ďalekých krajinách a snívala o tom, ako ich raz navštívi. No kráľovná o tom nechcela ani počuť. „Si princezná! Nemôžeš sa len tak potulovať ako nejaká vandráčka! Niečo sa ti stane a čo potom? Iné dieťa už nemám. Čo bude s kráľovstvom?“ Kráľovná bedákala a bedákala, no princezná sa svojho sna nevzdávala. Chcela vidieť ďaleké krajiny, spoznať nových ľudí a konečne vidieť more! Noc pred tým, ako mal prísť do kráľovstva jej ženích, princ Matej, sa princezná vykradla zo zámku, nasadla na koňa a odcválala preč.
Kráľovnú ráno skoro porazilo od zlosti. Najskôr bola nahnevaná, no potom smutná a nešťastná. A tak išiel deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom. Princezná sa nevracala. Kráľovná už stratila nádej a zmierila sa s tým, že svoju milovanú dcéru už nikdy neuvidí. Jedinou oporou jej bol princ Matej, ktorý sa o ňu aj o zámok staral. Aj on dúfal, že sa Jazmína vráti a bude sa chcieť za neho vydať. Keď sa rok s rokom stretol, zámockou bránkou prešla neznáma jazdkyňa.
Ľudia ju spoznávali a volali jej na slávu. Kráľovná s princom Matejom vyšla zo zámku a aj oni spoznali stratenú Jazmínu. Bola síce inak oblečená, pokožku mala opálenú od slnka a vlasy svetlejšie, no stále to bola ona. Padla na kolená a ospravedlnila sa. Kráľovná ju vyobjímala a odpustila jej. Princezná bola spokojná. Splnila si sen a teraz sa už mohla stať kráľovnou. A bola aj svadba.
