Ďaleko odtiaľ je pekná malá dedina. Stojí tam niekoľko domčekov s farebnými strechami, rastie tam pár stromov a množstvo kvetov. Okolo tejto dediny tečie malá rieka. Vyzerá ako každá iná, ale málokto vie, že táto rieka je domovom pre riečne škriatkov. Svoje malé domčeky majú ukryté všade pozdĺž rieky. Sú to také malé komôrky a chodbičky vyhrabané pod brehom.
Riečni škriatkovia žijú blízko rieky, pretože ju potrebujú. Každé ráno a večer si sadnú na úplný okraj brehu a namáčajú si svoje malé nôžky do vody. To im dodáva potrebnú vlahu a energiu, aby boli zdraví a silní. Raz sa ale stalo niečo, čo nečakali.
Bolo pokojné ráno. Škriatkovia ešte spali, keď zrazu sa začali ich domčeky triasť, akoby bolo silné zemetrasenie. Škriatkovia vyskočili zo svojich postieľok a nevedeli, čo sa to deje. Po chvíli počuli aj veľký hluk. Niečo sa blížilo, ale ešte netušili čo. A potom to prišlo. Obrovská vlna vody vošla do ich domovov. Spláchla všetko, čo jej stálo v ceste. Postieľky, stolčeky, vyplavili sa aj zásoby jedla, dokonca zmietla so sebou aj škriatkov.
Tí takú vodu nikdy nezažili. Držali sa spolu a hojdali sa na vlnách, ktoré ich niesli ďaleko. Po ceste len smutne pozerali, ako sa komôrky plnia vodou a nič už nie je také, aké bolo predtým. Za nejaký čas sa im podarilo dostať sa na breh. Všetci boli zdraví. Nikomu sa nič nestalo. Boli spolu, to bolo najdôležitejšie. Lenže čo teraz?
Jeden zo škriatkov to nechcel vzdať, a tak povedal: „Nebojte sa, to zvládneme. Najskôr musíme zistiť, čo sa stalo, a potom si urobiť nové domčeky, nech máme kde žiť. Poďte, spolu to dokážeme.“ Vydali sa na začiatok rieky, aby sa dozvedeli, prečo prišla taká veľká vlna.
Keď sa blížili k cieľu, počuli rámus. Búchanie, rezanie a dupanie. Na začiatku rieky boli bobry a mali plné ruky práce. Snažili sa postaviť hrádzu, aby sa rieka zmiernila. Škriatkovia k nim prišli a pýtali sa, čo sa stalo. Bobry im vysvetlili, že prišla veľká voda z hôr, a pretože tu nebola poriadna hrádza, vytvorila sa veľká voda, ktorá brala so sebou všetko. Teraz sa ju snažili zastaviť, aby rieka bola zase pokojná a malá.
Škriatkovia nelenili a hneď sa dali tiež do práce. Celý deň tvrdo pracovali, aby bobrom pomohli. Keď už sa blížil večer, mali hrádzu postavenú. Rieka už nebola taká divoká a nebezpečná. Práca síce bola hotová, ale škriatkovia boli unavení a nemali kde spať.
„Tak viete čo? Za to, že ste nám pomohli, môžete spať u nás. A zajtra zase pomôžeme my vám postaviť domčeky blízko rieky,“ povedali bobry. Škriatkovia boli šťastní, že majú nových kamarátov a majú kde prespať. Navyše sa tešili, že zajtra už budú mať vlastné domčeky. Rýchlo si ešte namočili nôžky v rieke, aby mali v sebe dosť vlahy a potom spokojne zaspali. Na druhý deň im naozaj bobry pomohli postaviť nové komôrky a chodby okolo rieky.
Odvtedy už veľká vlna neprišla. Bobry a škriatkovia totiž dohliadali na to, aby hrádza pevne držala. A pretože si tak pekne pomáhali, nielen že sa upevňovala hrádza, ale tiež sa upevňovalo priateľstvo medzi bobrami a škriatkami.
