Bol raz jeden malý ježko, ktorý sa volal Oriešok. Ježko žil v lese, ktorý sa práve menil na krásnu jesennú rozprávku. Listy na stromoch sa začali sfarbovať do žlta, oranžova, či červena a pomaly padali na zem. Oriešok bol veľmi plachý ježko a jeho pichliačikov sa iné zvieratká v lese báli, a preto nemal veľa priateľov.
Rád sa schovával v svojom úkryte pod lístim, odkiaľ sledoval veveričky tancujúce po stromoch, či líšky zakrádajúce sa medzi kríkmi. Oriešok vedel, že je najvyšší čas pripravovať sa na tuhú zimu.
Slniečko sa predrelo pomedzi stromy a zvieratká vykukli zo svojich domčekov. Všetci mali kopec práce. Pripravovali sa na nadchádzajúcu zimu, motali sa pomedzi šuštiacimi listami, aby nazbierali potravu a postavili si bezpečné prístrešky. Medvede sa pripravovali na zimný spánok, líšky si stavali nory a veveričky hľadali po lese popadané oriešky. Ježko vedel, že úkryt síce má, no potravy v ňom má len veľmi málo. ,,Toto jabĺčko mi asi stačiť nebude,” povedal si smutne Oriešok hľadiac na jediné jablko položené na posteli vystlanej listami.
Oriešok opatrne vystrčil noštek z nory a vybral sa na výpravu. Musí si niečo uchmatnúť aj pre seba a pripraviť sa na zimu. Ježko sa pomaličky potuloval po lese a jeho maličké labky šušťali v popadanom lístí, ktoré v lese vytvorilo krásny farebný koberec. Keď tu zrazu zbadal na zemi akési oriešky a malé dážďovky. Užuž si išiel uchmatnúť potravu pre seba, keď v tom pred neho skočila malá ryšavá veverička a predbehla ho.
,,To je moje!” zakričala. Každý bojoval o potravu ako len vedel. Oriešok sa zľakol, ustúpil a smutne odvetil: ,,Prepáč, nechcel som, len ja nemám ešte žiadne zásoby.” odvetil nešťastne. Veverička sa zamyslela.
,,Veď mne dážďovky aj tak veľmi nechutia, kľudne si ich môžeš zobrať,” povedala a zamávala našuchoreným chvostom. Ježko bol prekvapený, že sa jeho pichliačikov veverička nebojí a naukladala mu tam malé dážďovky. ,,Pomôžeš mi prosím pohľadať potravu? Ja veľa kamarátov nemám a ty sa hýbeš rýchlo a z hora určite uvidíš viac ako ja,” spýtal sa nesmelo malý ježko. Veverička, ktorá sa mu predstavila ako Miška, sa usmiala. ,,Samozrejme, rada ti pomôžem!” odvetila Miška veselo.
A tak ježko nasledoval po zemi novú kamarátku veveričku, ktorá poskakovala z vetvičky na vetvičku, aby mu pomohla nájsť nejakú potravu. ,,Tam sú popadané akési bobule!” zvolala z dubu, zoskočila na zem a zaviedla ježka priamo k nim. Ten si s Miškinou pomocou poukladal bobule na svoj pichľavý chrbátik. A tak spolu noví kamaráti pozbierali bobule, dážďovky, malé jabĺčko, či slimáky.
Noc sa už blížila ku koncu a ježko sa vybral späť do svojho úkrytu, vďačný za pomoc svojej novej kamarátke veveričke. Keď sa už bral ku spánku, ktosi mu zaklopal na dvierka. ,,Zišiel by sa ti aj mäkký mach, aby si sa v zime zahrial,” povedala veverička Miška, ktorá sa zjavila pred jeho domčekom.
,,Ďakujem,“ odvetil ježko vrúcne a pozval novú kamošku dnu. A tak si plachý ježko otvoril svoje srdce a prijal pomoc od novej kamarátky a zimu neprežil sám. Bol rád, že sa jeho pichliačikov už konečne niekto nebojí.
