Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žil kráľ. Mal synov – Petra a Michala a dcéru Alenku. Najradšej mal práve dcéru. Alenka bola totiž najmúdrejšia a najláskavejšia, zaujímala sa o umenie, o knihy a ľudia ju mali radi.
Kráľ sa veľmi často chvastal, že je veľmi bohatý a že všetko svoje bohatstvo – svoj poklad nechá práve svojej jedinej dcérke. Bratia boli preto veľmi nahnevaný a rozmýšľali, ako by otca prekabátili a majetok si uchmatli pre seba. Rozhodli sa, že poklad nájdu a rozdelia sa medzi sebou s tým, že Alenke nenechajú nič.
Lenže kde ho hľadať? Celý hrad prevrátili hore nohami, no nenašli nič výnimočné. Boli sklamaní a už by sa aj vzdali, keby jednej noci nevideli, ako sa kráľ zakráda po hrade. Sledovali ho. Kráľ zišiel do posledného poschodia v hrade a zastavil sa na chodbe pred veľkým obrazom misy s ovocím. Obraz opatrne zvesil. Nebola tam však stena, boli tam dvere. Kráľ sa poobzeral, či ho nikto nevidí a vošiel dnu.
Bratia boli spokojní. Odišli si ľahnúť do postele s tým, že ďalšiu noc preskúmajú dvere za obrazom a nájdu poklad. Tak aj urobili. Počkali, kým všetci zaspia, vyšli do chodby na poslednom poschodí, zvesili obraz a vošli do miestnosti. Aké však bolo ich prekvapenie! Miesto truhlíc so zlatom a diamantmi sa ocitli vo veľkej miestnosti plnej rôznych kníh. Sklamane sa rozplakali. Keď chceli vyjsť von, zistili, že v miestnosti sa nachádza aj kráľ, ktorý ich zbadal.
Bratia ho nahnevane obvinili z klamstva. Akýže je to poklad. Sú to len hlúpe knihy. Kráľ sa zasmial: „Knihy sú ten najväčší poklad na zemi. Vďaka nim sa stávate múdrymi. Kto ich veľa číta, veľa vie a dokáže dobre vládnuť kráľovstvu.“
Bratia sa zahanbili. Ospravedlnili sa otcovi a poprosili ho, aby smeli do knižnice každý deň chodiť a čítať. Kráľ súhlasil. A tak princovia každý deň mizli na niekoľko hodín. Nikto nevedel, kam chodievajú. Len kráľ vedel, že čítajú v zamknutej miestnosti. Kráľ vedel, že chlapci zmúdreli.
Krásna rozprávka ❤️