Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná, ktorá veľmi krásne spievala. Každé ráno sa postavila do okna v zámku svojho otca a spievala. Jej hlas sa rozliehal po celom kráľovstve. Ľudia zdvíhali hlavu od práce a usmievali sa. Hneď im išla robota rýchlejšie od ruky, keď počuli taký krásny hlas.
Jedného dňa princezná vstala ako inokedy, otvorila okno a chcela začať spievať. No z hrdla jej nevyšiel ani hlások. Skúšala to, skúšala, no nedokázala povedať ani jediné slovo. Nieto ešte spievať. Všetci sa čudovali, prečo je ticho, prečo princezná nespieva.
Aj kráľ bol prekvapený a okamžite sa rozbehol do princezninej izby, hoci mal rokovanie kráľovskej rady. Skoro aj on onemel od hrôzy, keď zistil, že princezná stratila hlas. Okamžite ju uložil do postele a zavolal všetkých svojich lekárov. Jeden lekár jej dával teplý obklad, druhý jej dával studený obklad, tretí jej varil rôzne čaje, štvrtý jej hrdlo mastil neznámou masťou. Nič však nepomohlo. Princezná nespievala. A ani nehovorila.
Bola smutná ona, bol smutný kráľ a bolo smutné celé kráľovstvo. Ľuďom sa nechcelo robiť, keď nepočuli princeznin pekný hlas. Tak prešli dni a týždne, až raz do zámku prišla stará bosorka, ktorá bývala hlboko v horách.
Prezradila, že princeznej závidela jej pekný hlas, a preto ju začarovala, aby viac princezná nemohla povedať ani slovo. Teraz si to však bosorka rozmyslela a sľúbila, že vráti princeznej hlas, ak ju princezná naučí spievať. Princezná súhlasila. A tak každý pondelok a štvrtok po olovrante mala bosorka v zámku hodiny spevu. Veľmi sa nezlepšovala, ale nikomu to nevadilo, pretože si spievala len v svojej chalúpke.
Zato princezná spievala zas z okna zámku pre celé kráľovstvo. Bola šťastná ona aj kráľ aj všetci ľudia, ktorí zase radi pracovali.
