Rozprávky na dobrú noc

V hlbokom oceáne, až na samom dne, rástli nádherné koraly. Boli to také pestrofarebné rastliny. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Boli červené, žlté, zelené a oranžové. Rôzne sa vlnili vo vode. podľa toho, kam smeroval prúd. Tieto koraly boli domovom niekoľkých malých rýb. Ale aj množstva mušlí. Schovávali sa v nich pred rôznymi rybármi a potápačmi. Skrývali sa tam pretože sa starali o niečo vzácne. Každá mušľa mala v sebe krásnu perlu. Bielu ako sneh.

Na odľahlom mieste za hlbokým lesom stála farma. Okolo nej sa rozprestierali veľké polia. Pestovali sa na nich zemiaky a kukurica. Na tejto farme žilo niekoľko zvierat. V stodole boli ovce, pri búde strážil veľký pes, v stajniach boli kone a po dvore pobehovali sliepky a kačice. O všetky sa staral starý a múdry farmár. Bol to už starý otec, ale stále zvládal veľa práce. Každé prázdniny ho navštevoval vnuk Palko. Pomáhal starému otcovi starať sa o zvieratá a celú farmu. Na farme zažil veľa dobrodružstiev. Jedno však bolo zo všetkých najvzrušujúcejšie.

V rozprávkovej ríši, celkom ďaleko od nás ľudí, existuje jedna zvláštna krajina. Je to miesto plné záhad a tajomstiev. Hovorí sa, že v tejto krajine je ukrytý poklad. Nikto nevie aký a nikto nevie kde. Je dobre ukrytý a cesta k nemu nie je jednoduchá. Mnoho ľudí sa ho pokúšalo nájsť. Vrátili sa však s prázdnymi rukami.

Patrik bol chlapec z malého mesta. Žil v útulnom dome so svojím otcom. Vedľa domu mali veľkú garáž a nad garážou visel nápis: „Najlepší automechanik v meste“. Patrikov otec v garáži opravoval autá. Chodili k nemu ľudia z celého okolia so svojimi autami, pretože otecko vedel opraviť takmer úplne všetko. Patrik vždy sledoval svojho otca pri práci. Učil sa od neho. Aj keď bol eštel len malý chlapec, bol veľmi šikovný a dokázal si veľa vecí na autách opraviť sám.

Zima sa skončila. Všade začala rásť zelená tráva, na lúkach rozkvitali kvety. Slniečko hrialo čoraz viac a viac. V škôlke za oknom sedela Terezka, dievčatko s plavými vlasmi, ružovými líčkami a modrými očami ako studničky. Svojím milým úsmevom vždy rozveselila všetky deti v škôlke. Ale v poslednom čase sa veľmi nesmiala a dnes už vôbec nie. Smutne sa pozerala von oknom, hlavu mala podopretú rukami a oči úplne sklenené, akoby sa jej chcelo plakať.

Divoké psy boli zvieratá, ktoré žili ďaleko od ľudí. Žili v lesoch, kde mali svoje brlohy. Žili vo svorkách. To znamená, že ich bolo vždy viac, ako väčšia psia rodina. Nikdy si nevšímali ľudí. Nechodili k nim do mesta. Až do jedného osudového dňa, keď sa všetko zmenilo.

Každé ráno prechádzala naším mestom dodávka. Vždy bola pekne čistá, umytá a dodržiavala pravidlá. Nerobila žiadny hluk. Jazdila ticho a usporiadane. Rozvážala po meste dobroty. Skoro ráno odchádzala ďaleko za mesto. Tam, kde to nikto nepoznal. Nechala sa naložiť ovocím a zeleninou a potom sa vracala do nášho mesta. Tu jedlo rozvážala do rôznych stánkov, kam chodili ľudia nakupovať. Dodávku riadil jeden vodič. Ale nebol to len taký hocijaký vodič.