Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno jazero a v tom jazere vládla rybia kráľovná. Mohla by byť šťastná a spokojná, no nebola. Zaľúbila sa totižto do princa, ktorý k jazeru každý deň chodil a chytal ryby. Veľmi by sa na neho chcela hnevať, že jej berie rybičky, ktorým vládla, no nemohla sa na neho hnevať preto, lebo ho veľmi ľúbila. Lenže ako sa k nemu dostať? Ako ho spoznať ? Ako s ním byť?
Rybia kráľovná dlho rozmýšľala, čo urobí a nakoniec sa rozhodla. Premení sa na rybu a nechá sa chytiť. Dobre si uvedomovala nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo, no nemohla inak. Aspoň na chvíľu bude s ním! Ako sa rozhodla, tak aj urobila. Premenila sa na rybu a keď prišiel princ znova k jazeru loviť ryby, sama mu skočila do siete. Princ sa potešil. Tak rýchlo rybu ešte nikdy nechytil. A aká len ta ryba bola pekná. Krajšia ako všetky ostatné, ktoré doteraz chytil. Bola celá zlatá iba oči mala modré, modrejšie ako ktorýkoľvek oceán. Princovi prišlo rybky ľúto. Požiadal o veľkú sklenenú nádobu s vodou a tam rybku vložil. Celé dni sa na ňu pozeral ako pláva, prihováral sa jej, zdôveroval sa jej.
Keď princ zaspal, rybia kráľovná sa z rybky premenila do svojej pôvodnej podoby, sadla si k princovi a prihovárala sa zase jemu. Hladila ho po vlasoch a spievala mu krásne pesničky. Takto to išlo celé mesiace. Jednej noci sa však princ v noci zobudil. Počul, ako mu nejaký krásny hlas spieva a cítil dotyky na svojich vlasoch. Zatajil dych, no neotočil sa. Tak to šlo aj ďalšie dni. Princ sa do neznámej dievčiny, ktorá k nemu v noci prichádzala, zaľúbil, no stále nemal odvahu, otočiť sa a pozrieť sa na ňu.
Až raz v noci sa prestal hrať na to že spí a prekvapil rybiu kráľovnú. Tá mu musela povedať pravdu. Princ bol šťastný, prešťastný a keďže bol do rybej kráľovnej už dávno zaľúbený, požiadal ju o ruku. A bola svadba.
