Svadba rybej kráľovnej a princa bola prenádherná. Oslavovali celé dni a noci, radovalo sa celé kráľovstvo. A potom všetko utíchlo, začal sa bežný život plný kráľovských povinností. Rybia kráľovná však postupne chradla. Prestala byť veselá, nevládala chodiť, nechcela jesť a bledla.
Princ sa trápil, nevedel, ako má svojej žene pomôcť. Keď sa jej stav každým dňom zhoršoval, rozhodol sa konať a navštívil ježibabu, od ktorej si pýtal rady. Ježibaba sa smiala: „Čo by si chcel? Je to ryba! Ryba musí byť vo vode! Inak umrie!“ Princ sa vyľakal. Nevedel, čo má robiť. „Pomohlo by jej, keby sa mohla vrátiť do jazera? Chvíľu by mohla byť tam a chvíľu so mnou.“ Ježibaba pokrútila hlavou. „Ryby v jazere už majú novú kráľovnú, ak by sa vrátila, umrela by.“ Vtom princ dostal nápad. Urobí svojej kráľovnej nové jazero. Ponáhľal sa domov a všetko rozpovedal svojim radcom. „No dobre princ, zoženieme robotníkov, ktorí budú kopať a hľadať vodu.“
Princ však nesúhlasil. Pre svoju milovanú ženu chcel všetko urobiť sám. A tak začal na lúke za zámkom kopať. Kopal celé dni a všetci sa na neho chodili pozerať. Mysleli si, že sa zbláznil. Nejedol, nepil, neoddychoval, len kopal. Celé dlhé dni. Zdalo sa to beznádejné, no zrazu zo zeme vytryskla voda a zaplnila celú vykopanú jamu. Princ sa potešil, utekal pre svoju ženu do zámku a na rukách ju odniesol do nového jazera. Jama už bola skoro plná vody, keď sa tam prvýkrát spoločne vykúpali. Potom princ prikázal jazero oplotiť, aby tam nikto nemal prístup, a kráľovná sa tam chodila každý deň kúpať. A bola zdravá a veselá, presne ako ryba vo vode.
