Princezná Hedviga bola nešťastná. Už dávno jej zomreli obaja rodičia a ona sama sa starala o celý svoj majetok i o hrad. Žila si v pokoji až dovtedy, čo sa k hraniciam jej panstva nepriblížili Turci. O Turkoch už počula. Boli to nemilosrdní a krutí bojovníci. Zabíjali obyvateľov, ženy i deti brali do otroctva, ničili, plienili i rabovali. Hedviga sa bála, že zle dopadne ona i všetci jej poddaní.
Dala pripraviť vojsko a sama sa pripravovala na bitku. Turci sa blížili k hradu a ona noc pred bitkou sedela pri hrobe svojich rodičov, plakala i modlila sa. „ Prosím vás, mamička, otecko, pomôžte mi!“ Zrazu prišiel posol. Turecký veliteľ jej ponúkol mier ak sa vzdá a stane sa jeho manželkou. Hedviga nesúhlasila. Radšej zomrie, ako by sa mala vzdať. Ráno sa postavila na čelo vojska. Zrazu, s východom slnka sa vynoril neznámy rytier na bielom koni.
Prišiel k Hedvige a povedal jej: „ Som tu, aby som vám pomohol. Choďte na hrad a čakajte. Žena by nemala bojovať.“ Hedviga chcela protestovať, no rytier sa nedal prehovoriť. Sám sa postavil do čela vojska a bojoval udatne a smelo, až bitku vyhral a Turkov porazil. No ako slnko zapadlo i on zmizol. Márne ho Hedviga hľadala na bojovom poli, nebolo ho. Hedviga na neho čakala každý deň. Každé ráno dúfala, že príde spolu s východom slnka. Modlila sa pri hrobe svojich rodičov, lebo verila, že to oni jej ho poslali. No márne. Odmietala bohatých ženíchov a čakala, kedy sa zjaví jej vysnívaný.
Legenda hovorí, že sa nakoniec zjavil a už s ňou zostal a chránil ju i jej hrad pred nepriateľmi.
