Buddy bol psík a veľmi miloval leto. Teda nevedel, čo to leto presne je, ale vedel, že je veľmi teplo a že býva dlho svetlo a že je Robko, jeho kamarát, stále doma s ním. Chodili na dlhé prechádzky a dlho sa hrávali. No teraz pochopil. že leto sa už zase skončilo.
Vonku začala byť zima, veľmi skoro bola tma a Robko chodil na dlhé hodiny preč z domu. A keď prišiel domov, zaliezol dnu a dlho nevychádzal. Buddy nevedel, kam chodí, počul len nejaké slovo škola. „Nemôžem sa hrať, idem do školy. Nemôžem sa hrať, musím si ísť robiť úlohy.“
A tak to išlo celé dni. Buddy sa už ani netešil na Robkov príchod domov, lebo aj tak vedel, že na neho zase nebude mať čas. Zalezie dnu a bude si tam zase robiť tie úlohy. Buddy bol smutný, ľahol si do búdy a nevychádzal. Nejedol, nepil, neštekal, nehral sa s loptičkami.
Všimol si to aj Robko a poprosil mamu, aby zavolali veterinára. Veľmi sa začal o svojho štvornohého kamaráta báť. Veterinár naozaj prišiel a Buddyho vyšetril. „Tak čo pán doktor, je chorý?“ opýtal sa Robko. „Nie, nie je chorý! Je len veľmi smutný! Treba sa mu viac venovať. Cíti sa sám. Hrávaš sa s ním dosť?“
Robko sa zamyslel. Chodil do školy a keď prišiel zo školy, robil si domáce úlohy. No koľkokrát si ich spravil za 10 minút a potom sa len hral na telefóne. Za ten čas mohol byť s Buddym. Keby s ním bol, Buddy by neochorel. Robko bol na seba nahnevaný a sľúbil si, že svoje správanie zmení. A tak aj bolo.
Len čo prišiel zo školy, rýchlo si napísal úlohy a potom odložil telefón a išiel za Buddym von. A Buddy zase behal po dvore, jedol a pil a bol spokojný. Robko si z toho vzal ponaučenie: Na zvieratká netreba zabúdať. Aj oni môžu byť smutné.
