Už je to dávno, čo v jednom ďalekom kráľovstve vládol kráľ so svojou paňou. Panovali múdro, ľud ich mal rád. Kráľovskému páru sa však stále nedarilo počať dieťa.
Raz na jar sedela kráľovná v záhrade pri jazierku. Pozorovala všetky živé tvory, ktoré sa práve točili okolo svojich čerstvo narodených mláďat. „Kiežby som aj ja mala dieťa a mohla sa oň starať ako všetky tie zvieratká,“ povzdychla si kráľovná. Tu videla, ako k nej na lekne pláva žaba. Keď doplávala až ku kráľovnej, povedala zrazu ľudským hlasom: „Tvoje želanie sa splní. Budúcej jari aj ty privítaš na svet dieťa, kráľovná.“ Skočila z lekna do vody a bola preč, skôr než sa kráľovná zmohla na slovo.
Ešte neuveriteľnejšie bolo, že sa predpoveď tajomnej žaby splnila. Nasledujúcej jari skutočne priviedla kráľovná na svet dieťa. Dievčatko krásne ako ružový púčik. S kráľom ju pomenovali Šípková Ruženka.
Ich radosť bola nesmierna, a tak sa kráľ rozhodol to osláviť s celým kráľovstvom. Pripravil hostinu, akú kráľovstvo ešte nezažilo. Pozval všetkých, na ktorých si spomenul. Priamo ku kráľovskému stolu potom pozval najbližšiu rodinu a samozrejme sudičky. Tých bolo v kraji trinásť, lenže kráľovi už zostalo len dvanásť slávnostných tanierov, do ktorých sa servírovalo na kráľovskom stole. Tak sa rozhodol jednu sudičku nepozvať.
V dohodnutý deň vypukla hostina a radovali sa všetci na zámku aj v podzámčí. Potom prišiel čas sudičiek, ktoré mali novorodenej princeznej dať do vienka kúsky jej osudu. Jedna po druhej pristúpili ku kolíske a predpovedali jej, čo ju čaká. Jedna jej prisúdila úsmev, ktorý obmäkčí každé srdce, ďalšia vlohy k tancu a iná krásu, akej sa široko-ďaleko nič nevyrovná.
Keď vtom sa rozleteli dvere a v nich sa objavila trinásta, nepozvaná sudička. So zlým úškrnom sa ponáhľala ku kolíske. „Keď dovŕšiš vek pätnásť rokov, pichneš sa o vreteno a zomrieš,“ zakričala len na malú Ruženku. Rovnako nahnevane, ako sa prirútila, odbehla po svojej sudbe preč.
V sále zavládlo ticho. Po predošlej veselosti ani stopy. Ticho prerušili až kroky dvanástej sudičky, ktorá sa ešte nestihla dostať ku slovu. Pristúpila k Ruženke a povedala: „Na to pichnutie nezomrieš. Upadneš len do hlbokého spánku spolu s celým kráľovstvom. Jedine bozk z lásky bude mať tú moc teba aj celé kráľovstvo zo spánku prebudiť.“ Osud tým síce zmiernila, ale nálada oslavovať sa už nikomu nevrátila.
Kráľa napadla len jediná vec, ako zlú kliatbu trinástej sudičky zvrátiť – nechal z celého kráľovstva odstrániť všetky vretená. Priadza sa tu už nepriadla, musela sa dovážať. Čas plynul a Ruženka od prvých krôčikov a slov rástla ako z vody a stávalo sa z nej mladé dievča. Každý deň mala úsmev na tvári, tancovala v zámockých sieňach a z jej krásy sa tajil dych. Bola stále šťastná a ku všetkým láskavá. Ale čím bola staršia, tým boli jej kráľovskí rodičia smutnejší. Keď sa blížili jej pätnáste narodeniny, všimla si, že má kráľovná mama často v očiach slzy a stále sa ju snažila strážiť a sprevádzala ju na každom kroku. Napriek tomu všetci Ruženke tvrdili, že je všetko v poriadku. Nikto sa tej milej dievčine neodvážil povedať pravdu.
Prišiel deň Ruženkiných pätnástych narodenín. Kráľ s kráľovnou sa od Ruženky na chvíľu vzdialili, aby jej priniesli darček. Ruženka využila, že ju chvíľu nikto nestráži a rozbehla sa po zámku. Behala po všetkých komnatách, až dorazila k starej veži. Vystúpila po točitých schodoch a otvorila dvere. Tam uvidela starenku, ako robí niečo, čo nikdy nevidela.
„Čo to tu robíš za podivnú vec, babička?“ pýtala sa Ruženka.
„Čože? Pradiem,“ povedala starenka.
Ruženku zaujalo vreteno, ktoré poskakovalo sem a tam. Keby vedela, čo to je a čo jej hrozí, možno by utiekla. Ale všetci Ruženku pred tou veštbou chránili, a tak bezstarostne pristúpila k vretenu. Keď sa ho dotkla, pichla sa oň a zlá sudba sa naplnila. Ruženka a spolu s ňou celé kráľovstvo upadlo do spánku. Nebol to však obyčajný spánok, ale kliatba, z ktorej sa len kráľovstvo prebudiť nemohlo.
Plynuli roky, desaťročia, a o spiacom zámku sa medzitým rozprávali povesti široko-ďaleko. Občas sa nejaký odvážlivec pokúsil dostať do zámku, ale doteraz nikto neuspel. Až uplynulo sto rokov od doby, keď sa Ruženka pichla o vreteno, povesť sa doniesla do jedného ďalekého kráľovstva, kde ju začul mladý princ Jaromír. Ten práve dovŕšil plnoletosť a úloha zbaviť kráľovstvo kliatby sa zdala ako tá pravá pre odvážneho mladíka.
Keď dorazil do kráľovstva, ktoré popisovali legendy, musel sa presekávať hustým porastom šípkových kríkov, ktoré celý zámok obrastali. Nenechal sa odradiť ani tŕňmi, ani tou námahou, a svojím mečom sekal napravo i naľavo mnoho hodín, až si cestu do zámku prekliesnil.
V celom zámku nachádzal spiacich ľudí, ale zobudiť ich nedokázal, aj keď s nimi lomcoval akokoľvek. Nakoniec si všimol točitého schodiska vedúceho k otvoreným dverám do veže. Vystúpil teda po schodoch a tam uvidel ležať tú najkrajšiu dievčinu, akú kedy videl. A že už videl veľa princezien. Ale ani ju nedokázal zobudiť. Jaromír najprv nevedel, čo si počať, ale potom si spomenul na slová svojej milovanej, múdrej babičky o tom, že zlé kúzla premôže láska. Pobozkal teda Ruženku na ústa.
V tej chvíli krásne dievča otvorilo oči a usmialo sa na neho. Kúzlo bolo zlomené a okrem Ruženky sa prebudilo celé kráľovstvo. Po nejakom čase sa konala svadba Ruženky a Jaromíra a z vretien už nikto strach mať nemusel.
