Jedného dňa skraja jari mama kačica netrpezlivo obchádzala okolo vajec v hniezde a čakala, až sa všetky jej káčatká vykľujú. A už začula prvé „chrup“. Jedno zo žlťučkých káčatiek sa dralo na svet. A čoskoro to chruplo druhýkrát a tretíkrát. Len to štvrté, najväčšie z vajec stále nič. Mama kačica okolo neho obchádzala, klovala doň zobáčikom, aby ho popohnala, ale káčatku vo vajci sa ešte vyliahnuť nechcelo.
Práve okolo išla stará hus a videla kačaciu mamičku, ako si ustarane prezerá vajcia. Prišla bližšie a začala rozumovať: „Poviem vám, pani kačica, to je ale podivné vajce. Z neho určite nič pekné nebude.“
V tej chvíli vajíčko konečne chruplo, prasklo a už sa z neho konečne predieralo posledné káčatko. Ale čo to? Posledné káčatko vyzeralo všelijako, také veľké, nevzhľadné a šedé.
„Fuj, to je ale škaredé,“ vyhŕňali nos ostatné káčatká nad najmladším súrodencom. „Ja som vám to hneď hovorila,“ pridala sa so svojou trochou do mlyna stará hus. Chudák káčatko z toho bolo úplne nešťastné, všetci sa na neho mračili a hovorili o ňom ako o škaredom káčatku.
A uškŕňanie a doberanie neprestali ani po čase, pre všetkých zostalo škaredým káčatkom, za ktoré sa súrodenci hanbili. Kačacia mamička im dohovárala a nabádala ich, aby boli na káčatko dobrí. „Dajte mu čas, určite z neho tiež vyrastie rovnako pekná kačička ako z vás ostatných.“ Ale kdeže, aj naďalej sa súrodenci káčatku posmievali. A nielen oni. Káčatko už nemohlo ústrky vydržať a rozhodlo sa, že odíde do sveta. Snáď nájde miesto, kde nebude pre ostatných škaredé.
Išlo dlho, až došlo na statok. Tam žilo množstvo hospodárskych zvierat, ale všetky na káčatko valili oči a pýtali sa, čo je zač, že je také škaredé. Žiadnych kamarátov si tu káča nenašlo. Rozhodlo sa teda, že bude žiť samo, bokom od ostatných zvierat.
Dlho samo samotinké blúdilo po kraji, dni už začínali byť chladné, keď dorazilo k veľkému rybníku. Tam zazrelo tie najkrajšie vtáky, aké kedy videlo. Snehobiele labute, s ladnými, dlhými krkmi, elegantne plávajúce po hladine. Káčatko ich pozorovalo takmer bez dychu, ako bolo očarené. „Kiež by som tiež vyzeralo ako ony,“ drali sa káčatku do očí slzičky. Neodvážilo sa vyjsť z rákosia, aby ho tí nádherní tvorovia nevideli, keď pohľad naňho všetkých desí. V jednej chvíli labute roztiahli svoje krásne krídla, zatrepali nimi nad hladinou a odleteli z rybníka preč. Káčatko si povzdychlo a v kútiku srdca dúfalo, že ich ešte niekedy zbadá.
Rozhodlo sa tam na ne počkať, nevedelo, že labute na zimu presídľujú zo stojatých vôd na rieky. Medzitým sa dni krátili a ochladzovali, káčatko bolo hladné a skrehnuté. Našťastie ho objavili dve deti a vzali k sebe domov, kde mu pomohli prečkať zimu. Samo by vonku do jari nevydržalo. Keď sa opäť oteplilo, vypustili deti káčatko späť do prírody.
Najskôr veľmi nevedelo, čo si počať, potom ho ale napadlo, že by mohlo späť k rybníku. Možno zase uvidí tie krásne belostné vtáky. Šťastie mu prialo, labute skutočne s výsostnou eleganciou opäť brázdili vodnú hladinu. Ako vo vytržení sa blížilo k rybníku, keď tu počuje jednu z labutí rozprávať: „No ty si ale krásne labuťátko, poď k nám.“
Káčatko si myslelo, že si z neho labuť robí žarty, ale chcelo ju vidieť zblízka, a tak zahanbene a nesmelo došlo až k rybníku. To už priplávali ďalšie labute a všetky sa rozplývali nad krásou nášho káčatka. Čo sa to deje? Prečo to hovoria? Zarazenému káčatku vírili hlavou najrôznejšie otázky. Zrazu si ale všimlo svoj odraz vo vode. Čo to? Káčatko videlo, že vyzerá úplne rovnako ako tí nádherní vtáci. Malo belostné perie, dlhý, pôvabný krk, skrátka sa z neho stala krásna labuť!
Kto vie, ako sa kedysi labutie vajce prichytilo kačici do hniezda. Nuž ale stalo sa a vďaka tomu vznikol tento príbeh o káčatku, ktoré bolo iné ako ostatní okolo neho. Z kedysi škaredého káčatka bola teraz však ľúbezná labuť a na všetky prežité strasti čoskoro zabudla.
