Škriatok, ktorý sa vždy mračil

V hlbokom čiernom lese bola malá dedinka. Bola ukrytá medzi machom a papradím. Voľným okom ju nebolo vidieť. Človek ju mohol vidieť, len ak si kľakol, bol úplne ticho a poriadne sa zahľadel do papradia. Potom mohol vidieť malú dedinku, v ktorej žili škriatkovia. Bývalo ich tam niekoľko. Boli pracovití, veselí a pri práci si vždy spievali. Ale jeden z nich taký nebol. Volal sa Mračko. Nebol zlý, len sa málokedy smial a jeho najčastejšie slová boli nie, nechcem, nemám to rád.

Škriatkovia radi a často chodili do lesa. Pomáhali mravcom dokončovať mraveniská, mlokom hľadať nory na bývanie a ježkom vyčistiť pichliače. Robili to všetko spoločne a radi. Len Mračko vždy hovoril, že sa mu tá práca nepáči, a tváril sa nahnevane. Škriatkovia sa ho snažili rozveseliť. Rozprávali mu vtipy, šteklili ho, spievali veselé pesničky. Ale on sa stále len mračil. Nič nepomohlo, aby sa usmial a urobil niečo s radosťou. Jeho kamaráti škriatkovia dokonca hľadali bylinky a nejaké kúzla, aby ho rozveselili. Ale nič.

Raz, keď boli škriatkoviaa v lese a usilovne pracovali, počuli slabý hlas, ktorý volal o pomoc. Rozbehli sa po lese a hľadali, odkiaľ hlas vychádza. Dlho nemohli nikoho nájsť. Až kým zrazu Mračko zavolal: „Poďte sem všetci.Už viem, kto volá.“ Stál pri priekope. Bolo tam veľa bodliakov a popínavých rastlín. A medzi tým všetkým bola víla. Bola to kamarátka škriatkov. Zatúlala sa a spadla do priekopy. Teraz bola zamotaná do rastlín, ktoré ju pichali a škriabali. Nemohla sa pohnúť. Bola slabá a zranená.

Keď to Mračko uvidel, akoby sa v ňom niečo pohlo. Okamžite si omotal okolo pása pevnú stonku, zahákol ju o peň a začal sa spúšťať za vílou, aby ju zachránil. Škriatkovia pribehli a držali stonku, aby Mračka zaistili. Škriatok sa zo všetkých síl snažil vílu čo najskôr vyslobodiť. Visel nad priekopou a osekával všetky rastliny, ktoré vílu zväzovali. Potom ju vzal do náručia a vyniesol ju hore.

Položil ju na mach a začal rozkazovať: „Rýchlo prineste listy materinej dúšky a med z úľa. Musíme jej ošetriť rany.“ Škriatkovia sa rozutekali a o niekoľko minút všetko doniesli. Mračko opatrne prilkladal listy a med víle na boľavé miesta.

Po chvíli sa víle uľavilo a jej bolesť ustúpila. Vzala škriatka za ruku a usmiala sa naňho. V tej chvíli sa stalo niečo neskutočné.Mračko sa tiež usmial. Bol rád, že sa víla uzdravuje. Škriatkovia sa naňho pozerali. Jeden z nich nabral odvahu a prekvapene sa spýtal: „Mračko, čo sa stalo? Ako to, že si sa usmial? Tak dlho sme sa ťa snažili rozveseliť a nič.“ Samotný škriatok bol prekvapený, aké ľahké bolo vytvoriť úsmev. Potom sa zamyslel a povedal: „Keď ja mám vílu rád. A urobilo mi radosť, že sme jej pomohli a zachránili ju.“

Od tej chvíle sa Mračko usmieval častejšie. Mal totiž vedľa seba vílu, s ktorou bol šťastný. Takže žiadne bylinky, žiadne kúzla, ale kúzlo lásky zmenilo Mračka. Pretože práve to je najsilnejšie.