Patrik bol chlapec z malého mesta. Žil v útulnom dome so svojím otcom. Vedľa domu mali veľkú garáž a nad garážou visel nápis: „Najlepší automechanik v meste“. Patrikov otec v garáži opravoval autá. Chodili k nemu ľudia z celého okolia so svojimi autami, pretože otecko vedel opraviť takmer úplne všetko. Patrik vždy sledoval svojho otca pri práci. Učil sa od neho. Aj keď bol eštel len malý chlapec, bol veľmi šikovný a dokázal si veľa vecí na autách opraviť sám.
Jedného rána, práve keď Patrik s otcom raňajkovali, počuli, ako sa k nim blíži cudzie pokazené auto. Jeho motor znel, akoby kašľal. Keď sa pozreli z okna, uvideli, že z jeho výfuku sa valí čierny dym. Celé auto poskakovalo a trhalo sebou. Patrick a jeho otec vyšli von, aby muža s autom pozdravili. Ten pán prišiel až na prah ich domu.
Vystúpil a začal vysvetľovať: „Dobrý deň, prosím, pomôžte mi. Neviem, čo tomu autu chýba. Rozvážam s ním po meste ľudí a toto robí. Nechce sa mu jazdiť. Celé poskakuje. Z výfuku vypúšťa čierny dym. Neviem, čo s ním mám robiť.“ „Pozrieme sa na to,“ ubezpečil otec pána a odtiahol auto do garáže.
Strávil tam s ním celý deň. Skúmal ho zo všetkých strán, ale nemohol tomu prísť na koreň. Prečo jazdí tak zle? Otec bol z auta nešťastný. Stále premýšľal, čo sa s autom stalo. Vyzeralo, akoby na ňom bolo všetko v úplnom poriadku. Vôbec to nedávalo zmysel.
Na druhý deň Patrik vstal skoro ráno, keď jeho otec ešte spal. Rozhodol sa, že vstane za tmy a pôjde do garáže, aby ockovi pomohol. Pozrie sa na auto a skúsi zistiť čo mu je. Chodil okolo neho. Preklepal ho zo všetkých strán. Pozrel sa pod kapotu a skontroloval motor. Nikde nebolo nič pokazené. Patrick si zamyslene sadol na zem vedľa auta. „Čo je s tebou, kamarát? Niečo predo mnou skrývaš a nechceš mi to ukázať! Čo ťa trápi? Prečo nechceš jazdiť? Musíš na to mať nejaký dôvod,“ premýšľal nahlas Patrik.
„Už nechcem voziť cudzích ľudí,“ ozval sa hlas v garáži. Patrik vyskočil a s otvorenými ústami hľadel na auto. Podišiel k nemu bližšie. Položil naň ruku a spýtal sa: „Ty hovoríš?“ „Áno, hovorím, ale prosím ťa, nikomu to nehovor. Poviem ti, čo mi je. Ale prosím, nikomu nepovedz, že viem hovoriť,“ priznalo sa auto. Patrik okamžite súhlasne prikývol hlavou. Na to sa auto okamžite rozhovorilo: „Ja už nechcem voziť cudzích ľudí. Môj pán je dobrý. Stará sa o mňa. Ale živí sa tým, že vozí ľudí po celom meste.
Na letisko, na vlak, na večierok, proste všade. Ale ľudia ma oblepujú žuvačkami, hádžu na mňa odpadky, špinia mi sedadlá,… A ja už som z toho unavený a smutný. Preto sa tvárim, že nemôžem jazdiť. Aby so mnou môj pán už nikdy nevozil cudzích ľudí!“
Patrik všetko počúval a premýšľal, ako to vyriešiť. Vedel, že auto sa trápi, ale vedel aj to, že jeho pán potrebuje prácu.Za chvíľu na niečo prišiel. Vzal veľký kus papiera a napísal naň:Za akékoľvek poškodenie vysoká pokuta a vyhodenie z auta.“ Nápis poriadne prilepil na auto tak, aby ho každý videl a aby sa neodlepil. „To by malo pomôcť. Každý, kto do teba nastúpi, si to prečíta. A ak ti niekto ublíži, proste zastav, otvor dvere a vyhoď ho von. Potom si každý zapamätá, že sa k tebe má správať slušne. A ja poviem tvojmu pánovi, že ten nápis nemôže dať dole, že som ti nastavil takýto program a že neslušných ľudí jednoducho okamžite necháš vystúpiť z auta.“Auto bolo spokojné. Poďakovalo Patrikovi a tešilo sa, že si poň príde jeho pán a ukáže mu, ako dobre vie jazdiť.
Patrikov otec dodnes netuší, čo tomu auto bolo. Ale bol hrdý na to, že opäť jazdí bez akýchkoľvek zádrheľov. A Patrick? Ten je hrdý na to, že odmalička poznal, čo sa má a nemá robiť.
