V jednom veľkom kráľovstve sedela na zámku pri okne kráľovná a vyšívala. Práve bola zima a vonku poletovali snehové vločky. Zimná krajina bola nádherná, kráľovná si pootvorila okno a vyhliadla von. Na chvíľu zabudla, že v ruke drží ihlu a pichla sa pri vykláňaní z okna do prsta. Kvapka krvi dopadla na rám okna.
Tu sa kráľovná usmiala a pomyslela si: „Keby som tak mala dcéru, ktorá by mala čierne vlasy ako ebenový rám okna, belostnú pleť ako sneh, ktorý rám pokrýva, a červené pery, ako je kvapka krvi, ktorá mi ukvapla.“
Kráľovnine prianie sa čoskoro vyplnilo a na svet prišlo dievčatko, aké si vysnívala. Dostalo meno Snehulienka. Kráľovnej však nebol dopriaty dlhý život, a tak Snehulienka čoskoro osirela. Jej kráľovský otec sa však nechcel osamote trápiť, a preto si za krátky čas našiel novú ženu. Nová kráľovná, Snehulienkina macocha, bola krásna, ale o dobrote srdca sa hovoriť nedalo. Zaujímal ju len obdiv okolia, krásne šaty a drahé šperky.
Uisťovanie dvoranov o jej neskonalej kráse jej nestačilo. Pochádzala z rodiny, kde sa odjakživa pestovali čary a kúzla, tie zlé predovšetkým. Jej rodinným majetkom, jediným, ktorý si na zámok priniesla, bolo kúzelné zrkadlo. Tomu kládla každý deň rovnakú otázku:
„Zrkadlo, povedz mi, kto je v tejto krajine medzi všetkými najkrajší.“ A zrkadlo zakaždým pravdivo odpovedalo: „Moja pani, rozhliadam sa po zemi, ale nevidím väčšiu krásku, ako ste vy.“
Takto odpovedalo dlhé roky, lenže medzitým rástla do krásy aj Snehulienka. Jedného dňa kráľovná ako vždy položila zrkadlu svoju otázku: „Zrkadlo, povedz mi, kto je v tejto krajine medzi všetkými najkrajší.“ A zrkadlo ako vždy odpovedalo pravdivo: „Moja pani, aj keď ste krásna ako sen, Snehulienka je krajšia predsa len. “
Na okamih sa kráľovnine krásne rysy premenili na desivé. Tvár sa jej zvraštila zlobou a zášťou. Nie, kráľovná nebola žena, ktorá by sa zmierila s tým, že ju v kráse predbehlo mladšie dievča, hoci to bola jej nevlastná dcéra. Niekoľko dní blúdila komnatami, s nikým sa vidieť nechcela a myslela len na to, ako zniesť Snehulienku zo sveta. A nakoniec to aj vymyslela. Poverila mladého lovca, ktorý nosil zver do zámockej kuchyne, aby Snehulienku odvliekol hlboko do lesov, tam jej vyrezal srdce a to priniesol kráľovnej. Nezvolila si lovca náhodou. Ten bol už dlho oddaným obdivovateľom kráľovnej a jej krásy.
A tak sa čoskoro lovec vydal v sprievode Snehulienky do lesa a viedol ju hlbšie a hlbšie. Keď však mal vykonať ten ohavný čin, nemohol. Pri pohľade do Snehulienkiných nevinných očí toho nebol schopný. „Nikdy sa už nesmieš vrátiť do zámku, inak sa ťa kráľovná zbaví iným spôsobom,“ varoval Snehulienku. „Choď týmto smerom, až dôjdeš k chalúpke, kde žijú trpaslíci. Povedz im, čo ti v zámku hrozí. Určite ťa u seba nechajú prenocovať.“
Snehulienka čoskoro našla chalúpku. Bola prázdna, ale bolo jasné, že v nej niekto žije. Bolo tam sedem postieľok a na stole sedem misiek od raňajok. Snehulienka v chalúpke upratala a navarila jedlo. V neskorom popoludní sa prirútilo sedem mužíčkov: Vedko, Smejko, Kýchal, Plaško, Spachtoš, Dudroš a Kýblik. Keď zistili, že je v ich domčeku nepozvaný návštevník, chceli si to s ním vybaviť. Ale Snehulienka ich svojim úsmevom a prichystanou večerou hneď obmäkčila. Po vypočutí jej príbehu trpaslíci nič nenamietali, aby u nich zostala. Ba naopak – boli za takú krásnu a dobrosrdečnú spoločnosť radi.
Lovec sa medzitým navrátil do zámku. Miesto Snehulienky skolil mladú srnu pre kráľovskú kuchyňu. Srdce ale vyrezal a podstrojil kráľovnej ako dôkaz, že Snehulienka už nie je medzi živými. Kráľovnej sa konečne vrátil úsmev na tvár. Bol to zlý úsmev, kráľovná sa radovala z domnelej smrti Snehulienky. Takže teraz je opäť najkrajšia ona. Pyšne sa posadila pred zrkadlo a spovedala ho, kto že je to najkrajší teraz. To, čo zrkadlo povedalo, ju rozbesnilo. Opäť spomínalo Snehulienku.
Kráľovná sa osopila na lovca, ako je to možné. Nakoniec sa jej podarilo z neho vymámiť, že Snehulienku nezabil a kam ju poslal. Kráľovná nechala lovca zavrieť do väzenia. Bolo jej jasné, že pokiaľ sa chce nevlastnej dcéry zbaviť, bude to musieť urobiť sama. Po dlhom premýšľaní sa rozhodla prichystať jej niečo horšie ako smrť. Začarovala mocným kúzlom jablko, stačilo sústo, aby kliatba uvrhla Snehulienku do večného snenia.
Kráľovná sa prestrojila za starenu a vyzbrojená jablkom a nekalými plánmi vyrazila do lesa, kde mala prebývať Snehulienka. Išla celú noc, ale nakoniec zazrela strechu domčeka vykukujúcu medzi lesným porastom. Opatrne sa prikradla bližšie. Videla, ako sa otvorili dvere a z nich sa postupne vyrútilo sedem trpaslíkov. Niesli si krompáče a vyrážali do skál. Za nimi vyšla Snehulienka, ktorá im mávala a priala, nech im ide kopanie od ruky. Potom sa vrátila dovnútra.
Chvíľu na to však začula klopanie na dvere. Keď otvorila, uvidela starenu. Prestrojená kráľovná predstierala, že potrebuje ukázať cestu. Snehulienka jej poradila a kráľovná jej za odmenu dala jablko. „Len si, dievča, odhryzni. Po takom dobrom jabĺčku budeš ešte krajšia,“ škrehotala. Bezstarostná Snehulienka netušila žiadne nebezpečenstvo. To keby tu boli trpaslíci, tí by babu hnali! Takto sa Snehulienka s chuťou zahryzla do jablka. V tom okamihu jej kúsok jablka uviazol v hrdle a Snehulienka upadla do spánku. Ten bol taký hlboký, že ju nič nemohlo prebrať. Tak hlboký, že nevnímala nič z toho, čo sa okolo nej dialo. Zlá kráľovná sa víťazoslávne vydala späť do zámku.
Za pár hodín sa vrátili trpaslíci zo svojho pravidelného kutania. Našli spiacu Snehulienku, ale prebudiť ju nedokázali. Večne švitoriví trpaslíci skoprneli. Bolo im jasné, že tu ide o nejaké zlé kúzlo, ale nevedeli, čo proti tomu môžu robiť. Veľa dní skúšali všetko, o čom kedy len počuli, ale Snehulienka sa neprebúdzala. Nakoniec ju uložili do sklenenej truhly. Tú postavili pred chalúpku, aby na Snehulienkinu krásnu tvár každý deň svietili slnečné lúče. Dni ubiehali jeden za druhým a Snehulienka stále spala. Raz však prechádzal okolo trpasličej chalúpky princ. Uvidel sklenenú truhlu a v nej spiace dievča. Prišiel bližšie a nemohol uveriť, ako môže byť niekto taký krásny. Odklopil veko truhly a snažil sa tú krásku zobudiť. Ale márne. Díval sa na ňu a uvedomil si, že sa do nej na prvý pohľad zamiloval. Ani nevedel, ako dlho na ňu hľadí, keď počul šramot. To sa práve vracali trpaslíci. Tí princovi vypovedali, ako sa to so Snehulienkou má a že ju už nič na svete neprebudí. Nešťastný princ ju teda aspoň na rozlúčku pobozkal na jej krásne červené pery.
Bozk z lásky však prelomil zlé kúzlo! Snehulienka sa nadýchla a vypľula kus jablka. Veselie pri trpasličej chalúpke nebralo konca. Princ požiadal Snehulienku o ruku a tá súhlasila. Trpaslíci proti takému ženíchovi tiež nič nenamietali, dokonca aj Dudroš z toho mal radosť.
Neskôr toho istého dňa sa kráľovná usadila ku svojmu zrkadlu a s pyšným výrazom chcela počuť, kto je v celej šírej krajine najkrajší medzi všetkými. A svoju odpoveď od zrkadla dostala:
„Moja pani, aj keď ste krásna ako sen, Snehulienka je krajšia predsa len.“ A k tomu zrkadlo ukázalo kráľovnej Snehulienka v náručí krásneho princa. Už dlho sa kráľovná nechávala stravovať hnevom a závisťou. Snehulienkine šťastie, ktoré sa jej nijako nepodarilo zničiť, bolo tou príslovečnou poslednou kvapkou. Zlosťou jej puklo srdce.
Avšak Snehulienka, ktorej srdce nepoznalo nič ako láskavosť, bude naopak mať dlhý a spokojný život po boku princa.
