Kráľ Johan mal krásnu a dobrú dcéru Barboru. Chcel ju už dlho vydať, no Barbora, sa vyhovárala. Bola zaľúbená do chudobného baníka, ktorého jej otec nechcel dovoliť. „Tvoj ženích len tak hocikto, musí preukázať nesmiernu odvahu a splniť to, čo by len tak niekto nezvládol. Vymysli, pre svojho nastávajúceho úlohu. Kto ju splní najlepšie, ten bude tvojim mužom.“
Barbora rozmýšľala a rozmýšľala až jej nakoniec poradila stará a múdra pestúnka. Na druhý deň otcovi povedala o úlohe: „Vydám sa za toho, kto mi prinesie ružu, ktorá nezvädne a ktorá mi zachráni život.“ Otec prikývol, to je dobrá úloha.
A tak prišli traja nápadníci. Prvý doniesol ružu z papiera. Druhý z dreva. Tretí z kovu. „Krásne sú vaše ruže,“ povedala Barbora. „ no všetky tri ruže sa dajú rýchlo a ľahko zničiť bez toho, aby mi v najťažších časoch zachránili život. Musím vás všetkých odmietnuť.“ Kráľ sa nahneval: „ Je tu ešte niekto, kto priniesol mojej dcére dar?“
Vtom vystúpil z davu otrhaný baník a doniesol Barbore soľnú ružu. Barbora si pozerala ružu a potom vyriekla: „Za teba sa musím vydať, ty si splnil úlohu. Ruža nezvädne a ak by v kráľovstve chýbala soľ, tak mi zachráni život, lebo bez soli sa nedá prežiť.“
Kráľ bol najskôr nahnevaný, že ho Barbora takto okabátila, no potom sa musel zasmiať nad prefíkanosťou svojej dcéry a jej ženícha. Tak ako sľúbil, tak muselo byť a na kráľovský trón zasadol baník vďaka soľnej ruži.
