Milé deti, určite si spomínate na mladého obuvníka Matúša, ktorý žil v dedinke pod zámkom. Pracoval ako obuvník, tak ako jeho celá rodina, i keď on sám túžil byť statočným rytierom v zámku, ktorý bude chrániť kráľa a jeho krásnu dcéru, princeznú Elišku. Bál sa však svojho prísneho otca. Remeslo si vážil, no stále však veril, že jedného dňa sa jeho sen splní. Možno i získa srdce krásnej princeznej.. ktorej krása je známa po celom šírom okolí. Vlasy tmavé ako nočná obloha, oči čokoládové a tvár ako bábika.
V jeden deň k nim však do obuvníctva zavítala starenka, ktorá žiadala o kúsok chleba či vody. Matúšov otec ju však vyhnal. Chlapcovi to však nedalo a vybral sa za starenkou, chcel jej pomôcť. A tak aj urobil. Starenka mu za jeho pomoc a dobré srdce, podala list v ktorom stálo: Si jediný, ktorý mi dnes pomohol. Všetci ma dnes odmietli a za to pomôžem i ja tebe a splním ti tvoj najtajnejší sen. Príď o polnoci pred brány zámku, kde nájdeš čo hľadáš.“ A dnes sa dozvieme ako sa Matúš rozhodol a či sa jeho sen skutočne splnil.
Matúš sa vrátil späť do práce a pokračoval vo svojom dni ako zvyčajne. Leštil, vyrábal, šil či opravoval rôzne topánky. Svojmu otcovi o liste nepovedal, radšej mu nespomenul ani to, že starenke nakoniec pomohol. Noc pomaly padala na veľké hradby zámku a na dedinku doľahol chlad a svetlo žiarivého mesiaca. Chlapec skončil v práci a vybral sa do postele. Celý deň rozmýšľal či má starenke veriť a ísť pred bránu o polnoci. Vedel, že by sa otec hneval, no bol príliš zvedavý. Možno sa mu jeho sen nakoniec splní.
Chlapec počkal kým otec zaspí a pomaly sa vybral von. Prešiel tmavými uličkami dedinky až sa dostal k bráne do zámku, kde stáli zdatní rytieri v zbroji, ktorý strážili zámok. Matúš sa trepotal od zemi, v rukách držal list od starenky, ktorej pomohol a čakal čo sa bude diať. V tom na kostolnej veži odbila polnoc a v tom sa brána otvorila. Tam stála starenka. „Ako jediný si mi pomohol. Sledovala som ťa už dlhšie. Máš dobré srdce, silu a rozum, s ktorým robíš svoje remeslo veľmi dobre.“ Odvetila. Chlapec stále nevedel čo sa deje.
V tom sa okolo starenky zatrblietalo milión svetielok a tá sa zrazu premenila na krásnu princeznú Elišku. „Ty si ten ktorého hľadám. Nechcem žiadneho namysleného princa, ktorému ide len o bohatstvo či slávu!“ Odvetila. Matúš neveril vlastným očiam. Zo starenky bola nakoniec krásna princezná. To jej pomohol..to ona mu dala ten list, ona ho sledovala spoza okna.. Matúš akoby skamenel. Nevedel vydať ani len jediné slovo. Princezná ho zobrala za ruku a vybrali sa do kráľovskej záhrady.
Tam mu Eliška rozprávala o tom, ako má čarovnú moc. Chcela si vybrať niekoho, kto bude mať dobré srdce. A keď videla ako jej Matúš pomohol, aj keď vyzerala ako starenka v roztrhaných veciach, vedela, že on je ten pravý.
Celá noc ubehla ako voda. Prechádzali sa záhradami zámku, Matúš rozprával princeznej o svojom remesle, ako tvrdo pracuje a princezná zase o živote v kráľovstve. A tak sa princezná a mladý obuvník rozprávali až do rána.
Keď vtáčiky začali štebotať, princezná sa vo svojich krásnych ružových šatách posiatych kvetmi, posadila na lavičku na nádvorí. „Dnes zavolám do zámku tvojho otca, majstra obuvníka a všetko mu rozpoviem! Môj tatko, kráľ o mojom pláne a čaroch vedel.“ Prehovorila a usmiala sa na Matúša. Oči mala hnedé ako tá najtmavšia čokoláda. Tmavé vlasy sa jej ligotali v svetle vychádzajúceho slnka. Matúš prikývol a nesmelo sa vybral späť do práce.
A tak aj bolo. Princezná Eliška spolu s kráľom si dali zavolať Matúša a jeho otca na zámok. Tam mu všetko porozprávali. Otec sa na chlapca usmial a vrúcne ho objal. Otec bol síce prísny no bol rád, že je jeho syn šťastný. Chlapec mu však musel sľúbiť, že mu príde do obuvníctva pomôcť, je už starý a nevládze. Matúš prikývol a začala sa veľká hostina.
A tak sa s Matúša obuvníka nestal len chrabrý rytier, ktorý chránil princeznú, ale dokonca našiel i to, čo ani nevedel, že potrebuje a hľadá.. lásku.
