Fanynka bola zvláštne dievčatko. Žila medzi strašidlami a sama bola malým roztomilým strašidielkom. Ryšavé vlasy mala vždy úplne rozstrapatené, tvár špinavú a jej oblečenie vyzeralo ako zošité z najrôznejších pestrofarebných kúskov oblečenia. Na prvý pohľad bolo vidieť, že nie je ako ostatné deti. Lenže Fanynka tak veľmi chcela mať kamarátov medzi normálnymi deťmi, aj keď mala maminku strašidlo a ocka tiež. Aj keď chodila do školy s ostatnými strašidlami, stále ju priťahoval svet obyčajných detí, ktoré neboli strašidlami.
Mama jej vždy hovorila: „Fanynka, my tam nepatríme. Ľudia nechápu, akí sme, a mohli by ti ublížiť. Drž sa ďalej od ľudského sveta.“ Ale Fanynke to nedalo. Takmer každý deň sa schovávala za roh múru pri ihrisku, kde sa hrali deti, a pozorovala ich. Páčilo sa jej to a myslela si, že ju nikto nevidí. Myslela si, že je v bezpečí.
Jedného dňa, keď sa takto schovávala za rohom a pozorovala deti, počula za sebou hlas: „Ahoj, ja som Lili. Prečo sa tu schovávaš a nejdeš sa s nami hrať?“ Fanynka sa tak zľakla, že spadla na zem. Za ňou stálo malé dievčatko, približne rovnako staré ako ona. Bola veľmi pekná, mala zapletené vrkoče a pekné kvietkované šaty. Lili stála nad Fanynkou, podala jej ruka, aby jej pomohla vstať, a znova jej povedala, aby sa s nimi išla hrať. Fanynka však nesmelo povedala: „Vieš, ja nie som ako ostatné deti. Som jedno zo strašidiel, vyzerám inak a nemám čo robiť medzi ľuďmi.““ Lili sa len usmiala: „to nevadí,že nie si ako my. Poď, bude to zábava.“
A tak Fanynka, celá natešená a nervózna zároveň išla za deťmi na ihrisko. Prežila to najlepšie popoludnie. Nikto sa na ňu nepozeral čudne, nikto sa jej nesmial. Našla si niekoľko nových kamarátov. Odvtedy chodila Fanynka za deťmi takmer každý deň.
Jedného popoludnia, keď prišla na ihrisko, všetky deti sedeli smutne na lavičke a o niečom diskutovali. „Čo sa stalo?“ Fanynka sa detí spýtala, pretože jej bolo jasné, že ich niečo trápi. Lili si vzdychla a začala vysvetľovať: „Vieš, prišiel za nami jeden veľký chlapec. Je veľmi zlý. Vyhadzuje nás z ihriska a hovorí, že takéto malé deti tu nemajú čo robiť a že ak tu budeme, vyženie nás von. A my sa ho bojíme. Sme príliš malí. Ale chodíme sem radi.“
Fanynka sa zamyslela a potom povedala: „Nebojte sa, kamaráti.Zariadime, aby odišiel on. Veď na čo som ja strašidlom?“ A začala deťom vysvetľovať, čo si vymyslela. Keď sa blížila hodina, keď mal prísť ten zlý chlapec, deti a Fanynka boli na svojich miestach, aby ich nevidel. O malú chvíľu sa objavil na ihrisku. Bol vysoký a rozhodne starší ako ostatné deti.
Rozhliadal sa po ihrisku, keď v tom Fanynka luskla prstami a basketbalové lopty začali samé od seba poskakovať okolo vysokého chlapca. Odrážali sa od zeme priamo na chlapca. Ten si len zakrýval hlavu a otáčal sa. Keď sa lopty upokojili, Fanynka znova luskla prstami a zlého chlapca začali nahánať bránky. Začal behať po ihrisku a utekal pred nimi. Nechápal, čo sa deje. Vtedy ho obklopili bránky a pohrozili mu: „Nebudeš nikoho vyháňať z ihriska a dovolovať si na mladšie deti. Tu sa môžu hrať všetci.“ Chlapec s otvorenými ústami len horlivo prikývol na súhlas.
Deti začali skákať od radosti. A Fanynka? Tá bola šťastná. Za to, že ju deti prijali medzi seba a nesmiali sa jej, že je strašidlo, pomohla veľmi rada ona im. Odvtedy sa všetci hrali na ihrisku. Dokonca aj ten vysoký chlapec sa stal ich kamarátom.
