Kráľ Maximilián bol tvrdý kráľ a prísny manžel. Jeho manželka Anna trávila celé dni v hradnej kaplnke a modlila sa za to, aby bol lepší a ľudskejší. Raz prišla neskoro na ples, ktorý dal jej manžel usporiadať a kráľ sa za to na ňu veľmi nahneval.
Anna pred ním ušla do najvyššej veže, no i tam ju našiel. Tak veľmi sa ho bála, že ustupovala až k okraju a prepadla dole. Našli ju ležať pod hradom, ťažko ranenú.
Maximilián plakal a ľutoval svoje správanie. Dušoval sa, že už sa nikdy neožení, no kráľovná mu z posledných síl povedala: „Ožeň sa s tou, ktorá nájde moju korunu. Tá bude dobrá kráľovná a dá ti veľa detí i veľa lásky.“ Potom zomrela. Maximilián sa zmenil. Ľutoval svoju mŕtvu manželku a obviňoval sa za jej smrť. Nič ho nezaujímalo, o nič sa nezaujímal. Kráľovstvo upadalo. Všetci sa snažili potešiť kráľa, no nikomu sa to nedarilo. Chodil hore dole po krajine na koni a hľadal svoj pokoj.
Až raz pri potoku zbadal pekné dievča. Bola to obyčajná sedliačka, dcéra chudobných rodičov. Opýtal sa: „ Čo robíš keď si smutná?“ Ona mu odpovedala: „Modlím sa!“ Kráľ si spomenul na svoju manželku: „Tak poď a pomodli sa so mnou!“ Išli do kráľovskej kaplnky a tam sa modlili. Zrazu dievča vykríklo. Objavilo stratenú korunu kráľovnej Anny.
Kráľ si spomenul na proroctvo svojej ženy o svojej neveste a požiadal dievča o ruku. Nevedno, či kráľovi pomohla modlitba a či mladá dobrá žena, no odvtedy ako sa zobrali, bol to úplne iný kráľ, akého ľudia poznali.
