Žiaci 8.A mali prázdniny. A tak sa dohodli, že sa v nedeľu stretnú a pôjdu spolu do lesa na opekačku. Zobrali si klobásky, špekačky, nachystali drevo a spoločne sedeli pri ohníčku a spievali pesničky. Zrazu Jurko navrhol: „Joj, mám chuť na niečo sladké. Slaninky a klobásky boli dobré. Teraz by som si však dal niečo iné.“ Deti súhlasili. „Poďme si nazbierať čučoriedky.“
A veru aj išli. Rozbehli sa po lese a hľadali malé, tmavé a chutné bobuľky. Zbierali ich do hrnčeka a tešili sa, ako si ich dajú. Zrazu sa však z húštiny vyvalil medveď. No medveď, ešte medvieďa. Deti sa naľakali.
„Tak to vy kradnete moje jedlo!“ zrúkol na nich medveď, ktorý sa volal Brumko „Ale veď to sú len čučoriedky! Rastú v lese. Pre všetkých. Aj pre nás predsa,“ nechápali deti. Brumko však znova zahučal: „To je moje jedlo. Keď mi čučoriedky pojete, potom som hladný, nemám čo jesť a musím ísť ku vám do dediny. Hľadať si jedlo tam. A potom sa na mňa ľudia hnevajú, že tam nemám čo robiť.“
Deti pochopili. A zahanbili sa. „Joj, prepáčte. To sme nevedeli. Asi sme na tom prírodopise nedávali veľký pozor. Vôbec sme nevedeli, že tak veľmi ľúbite čučoriedky. Nech sa páči.“ Deti podišli k medveďovi a podali mu hrnček s nazbieranými čučoriedkami. Miško, jeden z chlapcov, si rýchlo poutieral ústa, ktoré mal zamazané od bobúľ, aby medveď nevedel, že už ich pár zjedol. Predsa len to bol medveď. A medvede robia strašné veci.
„Ďakujem, teraz budem mať čo obedovať!“ Deti sa chceli s Brumkom skamarátiť, no predsa len nechceli riskovať. Bol to medveď. A tí robia strašné veci. A tak sa rozlúčili a odišli.
O týždeň neskôr išli na ihrisko pri tržnici. Tam jedna pani predávala ovocie a zeleninu a dokonca aj čučoriedky! Deti si hneď spomenuli na Brumka. Že je zrejme zase hladný!
